Peter Singer je profesor bioetiky na Princetonskej univerzite v USA a
Michael Plant je oxfordský výskumník a riaditeľ Inštitútu šťastnejšieho života
Takmer polovica svetovej populácie k dnešnému dňu zostáva pre nový koronavírus pod zámkou z rozhodnutia vlád. Ako dlho by mal takýto stav trvať?
Ako odpoveď sa núka parafráza toho, čo povedal britský premiér Boris Johnson, teda dokým „neporazíme“ covid-19. Ale kedy presne to bude? Dokým sa aj posledný živáčik zbaví nákazy? To by mohlo byť aj nikdy.
Dokým nezískame vakcínu či účinnú liečbu? Mohlo by to trvať aj rok alebo viac rokov. Chceme dovtedy držať ľudí v bytoch, inštitúcie a podniky zavreté – reštaurácie, parky, školy a úrady – na také dlhé obdobie?
Nehovorí sa to ľahko, no v tomto ohľade má prezident Donald Trump pravdu, keď vraví, aby sme „nedopustili, aby liečba bola horšia než choroba“. Zákaz vychádzania má priaznivé účinky na zdravie: menej ľudí zomrie na koronavírus či iné prenosné choroby. Takýto zákaz má však rovnako aj spoločenské a ekonomické následky: osamelosť, nezamestnanosť, rozšírené krachovanie podnikov, aby sme uviedli len tri príklady. Ešte sa naplno neprejavili, no nebude to dlho trvať.
Kto verí, že takýto zákaz je jednoducho lepší pre zdravie aj ekonomiku, prepadol ilúzii. Pravdepodobne tiež verí, že zákaz čoskoro pominie. No ak uvoľníme opatrenia pred vymetením Covidu-19, zahynú ľudia, ktorí nemuseli. A preto nie je ľahké uniknúť voľbe medzi záchranou životov a záchranou živobytí.
Ak by sme si chceli byť na istom, tak povieme, že skutočne bezpečné je ukončiť opatrenia niekedy medzi dneškom a desiatimi nasledujúcimi rokmi. Takýto odhad nám, samozrejme, príliš nepomôže. Aby sme získali užitočnejšiu odpoveď, musíme sa zaoberať tým, čo sme ochotní obetovať. Ako teda postupovať?
Vidíme len tých na lôžku
V prvom rade by sme nemali podceňovať, čo nás bude zadržanie vírusu stáť. Morálna psychológia ukázala, že ľudia sú ochotnejšími darcami, keď pred sebou vidia konkrétnu obeť, než keby mali pomôcť bez tejto znalosti, teda komusi neurčitému. My však nástojíme na tom, že takýto prístup je morálne škodlivý – mali by sme sa snažiť o dobré skutky aj bez toho, aby sme vedeli, komu pomoc smeruje.
Čosi podobné je príznačné pre naše myslenie vzhľadom na koronavírus. Sústredíme sa na jeden typ utrpenia, s ktorým sme sa oboznámili, a ignorujeme tie ostatné. Akoby nás pohľad na ľudí umierajúcich na posteliach v stanoch rozložených na parkoviskách nemocníc zaslepoval pred väčšími škodami, ktorých sa môžeme dopustiť pri odvracaní týchto úmrtí.
Odborníci aj hranice sú znovu in. Čo nás učí korona Čítajte Čo vlastne porovnávame
Po druhé, ak chceme porovnávať dve veličiny, musíme si zrovnať jednotky. Problémom diskusií o tom, či škrtiť ekonomiku v mene záchrany životov, je, že porovnávame „zachránené životy“ s „poklesom HDP“. Musíme si to ujednotiť.
