Autor teológ a spisovateľ
Antickí autori považovali eleusínske mystériá za prípravu na posmrtný život. Podľa Cicerovho svedectva, ktorý sa nechal v Demeterinom chráme zasvätiť, predchádza poznaniu a radosti z nového života, hrôza zo smrti.
Kresťanská tradícia nadviazala na zasväcovacie rituály helénskeho a mezopotámskeho sveta a dokázala uchovať a kultivovať liturgický prechod živých do sveta mŕtvych. Opis Ježišovho zostúpenia do démonického podsvetia, ktorý dodnes rezonuje v modlitbách ako príklad porážky smrti, má svoje historické paralely v sumerskej kultúre a v túžbe ľudí pochopiť zmysel smrti.
Úzkosť zo smrti je porazená
Strach zo smrti, úzkosť z definitívnej straty všetkého nie je iba jedným zo spôsobov ako premýšľať o našom vzťahu k večnosti a transcendencii, teda pocitu, že naša existencia vo všetkom presahuje nás samých svojím trvaním, dôsledkami a jemným rysovaním kontúr neviditeľného sveta.
Úzkosť zo smrti je podstatou vzniku celej kultúry a umenia, ktorá sa začína vymedzovať oproti prírodnej mágii a pokúša sa o emancipáciu človeka tak, aby aj smrť ostala pod kontrolou, skutočnou aj imaginárnou, spoločenstva ľudí. No už menej pracuje s motívom oživenia, obnovenia a zmŕtvychvstania sveta.
Kresťanská tradícia ponúka kľúčový moment nádeje nevyhnutný na pochopenie mechanizmu úzkosti zo smrti. Podobne ako v zasväcovacích rituáloch je aj Veľká noc mystériovou drámou. V niektorých kresťanských cirkvách vidia veriaci prázdny hrob, ktorý už nie je priestorom strachu a beznádeje, ale viery.
Viera v obnovu sveta, morálne aj doslovné vykúpenie ľudstva je jedným z najzásadnejších príspevkov mystickej kresťanskej tradície k pochopeniu a odstráneniu úzkosti.
