Autorka je sociálna antropologička, pôsobí v SAV
Prvé zadanie, ktoré moje deti pred pár týždňami dostali v rámci domácej školy, bola práca s rozprávkou z čítanky pre tretí ročník s názvom Otcovská rada. Prekvapilo, koľko paralel so súčasnosťou v nej možno nájsť.
Panovník jednej krajiny rozkázal, aby starcov aj iných ľudí považovaných za príťaž pre spoločnosť zaviedli do hory a nechali napospas zverom.
Jeden syn mal však svojho otca tak rád, že riskoval aj vlastný život, rozkaz kniežaťa neposlúchol a skryl svojho starého otca do pivnice.
V krajine nastal hladomor pre vojnu a sucho, a tak sa syn išiel poradiť s otcom, čo treba robiť. Otec mu poradil, nech vymláti došky zo strechy ich domu a vymlátené zrno nech zaseje. Syn to urobil a na rozdiel od ostatných polí to ich na ďalší rok nezarástlo burinou.
Knieža si, samozrejme, všimol osamotené pole plné zrelej raže a zisťoval, ako je to možné. Roľník nakoniec prezradil tajomstvo otcovej rady. Kráľ si uvedomil hlúposť svojho rozhodnutia a zrušil ho.
Ako z čias dinosaurov
Rozprávka mi pripomenula starší text nemeckého sociológa Heinza Blaumeisera o starnutí v ére, ktorá je taká rýchla ako naša, a kde si najstaršie generácie hľadajú miesto i spôsob, ako zostarnúť.
I v mojich výskumoch sa ľudia v rozhovoroch sťažovali na to, že sa nemôžu spoliehať na vzory životov starých ľudí, ktorých poznali v minulosti, lebo ich vlastná situácia je celkom odlišná.
Ak naše deti, digitálni domorodci, považujú generáciu štyridsiatnikov za ľudí z čias dinosaurov, akú radu si máme pýtať od najstaršej generácie?
O nás bez nás
Sme svedkami veľmi zvláštnej situácie, keď sa na nás zo všetkým médií valia informácie o tom, ako chrániť seniorov, že všetky opatrenia sú navrhované najmä s ohľadom na našich starkých, aj školské zariadenia sa zatvárajú pre ten istý dôvod.
