Krátko po voľbách sa politickí prizeratelia lúčili so stranou Spolu a progresívcom veštili zmysluplnú mimoparlamentnú budúcnosť. Keďže šéf Spolu Miroslav Beblavý ihneď vyprázdnil post a Jozef Mihál ukázal žiarivý príklad pobočníctva, keď sa vrátil do služieb Richarda Sulíka.
Progresívci tak mohli bez povinnosti k politickému stredu, kde ich držala únia so Spolu, tiahnuť tam, kam len srdce volalo.
Od volieb uplynul mesiac a pol, a taký Beblavý vlastne nikdy neopustil verejnú debatu, pričom čas korony využil ako akýsi tieňový člen krízového štábu. Spolisti ohlásili bezdotykový snem, kde sa má rozhodnúť o novom vedení. Čo ešte nič nemusí znamenať, no aspoň je to povestné niečo, čím sa odlíšili od progresívcov.
Tí akoby ešte nevstali z postele a nerozohnali povolebnú depresiu. Ľudsky chápeme, no ak sa už niekto vtrepal do politiky, vtiahol tam so sebou ľudí s expertízou a získal nezanedbateľnú – aj keď nie dostatočnú – podporu, akosi nemá právo venovať sa sebaľútosti dlhšie ako – od oka – týždeň.
Najmä nie v súčasnej situácii.
