Autor je umelec a publicista
Obete koronavírusu z domova opatrovateľských služieb v Pezinku nám pripomenuli, prečo už týždne sedíme doma. A že sedíme doma, nám zároveň pripomína základné humanistické hodnoty.
Predpokladám totiž, že v nejednom človeku už skrsla temná myšlienka. Stačilo by predsa obetovať tých, ktorých koronavírus postihuje najviac, seniorov alebo ľudí nad 65 rokov.
Ak by sme snahu o záchranu každej ľudskej bytosti zredukovali na tých v produktívnom veku alebo mladších, nemuseli by sme riešiť preťaženie zdravotníctva. Koronavírus by zrazu prestal byť vážnym problémom a nakoniec by z toho ekonomika vyšla s odľahčeným dôchodkovým systémom.
Že k takému riešeniu nepristúpila žiadna civilizovaná krajina, ukazuje, aký kus cesty prešlo ľudstvo za posledné desaťročia.
Ak by sme etické východisko "každý ľudský život má nevyčísliteľnú hodnotu" nahradili selekciou založenou na veku, dostali by sme sa do najtemnejších období prvej polovice 20. storočia.
