Čo má súčasná pandémia spoločné s Černobylom alebo majdanom? Čo nás koronakríza učí o Trumpovej Amerike? A z čoho čerpá nádej americká historička zaoberajúca sa myslením a dejinami strednej Európy? MARCI SHOROVÁ.
Dnešná situácia sa zvykne vykresľovať ako bezprecedentná. Vidíte ako historička nejaké paralely, z ktorých by sme sa mohli poučiť či utešiť?
Viem vám ponúknuť dva príklady: v minulom roku vyšli dve výborné knihy o Černobyle. Jednu napísal historik Sergej Plochý a druhú novinár Adam Higginbotham.
Paralela sa nedá nevšimnúť: udeje sa nevídaná biologická katastrofa, následne vládnuca moc reaguje podceňovaním rizík a stará sa najmä o to, ako bude vyzerať pred ľuďmi, varovné hlasy vedcov prekryjú politici starajúci sa o svoje postavenie, napokon pravda vyjde najavo, no stratilo sa veľa času, a to znamená, že aj mnoho životov.
Ďalší príklad ukazuje, ako sa počas takýchto udalostí mení vnímanie času. Máme strach si ľahnúť, že sa zobudíme do radikálne inej situácie. Takto o tom hovoria spomienky na boľševickú revolúciu, majdan aj 9. 11.
Marci Shorová vyučuje históriu na Yalovej univerzite, venuje sa európskej kultúre a intelektuálnej histórii. (zdroj: ARCHÍV M.S.)Moja teta s rodinou bývali v roku 2001 hneď vedľa WTC v New Yorku. Videla, ako lietadlo naletelo do budovy. Zavolala manželovi, ktorý pracoval o pár ulíc odtiaľ.
Povedal jej, aby vybrala zo školy ich šesťročnú dcérku a potom utekala tak ďaleko na sever, ako sa len bude dať. Teta namietala, že nemôže dcéru len tak vybrať zo školy, no jej manžel nástojil.
Teta mi neskôr rozprávala o tomto telefonáte, ktorý sa odohral len chvíľu pred tým, ako sa dvojičky zrútili. Bola presvedčená, že nemôže školopovinné dieťa len tak vybrať, predsa sú nejaké pravidlá. Nedokázala pochopiť, že svet, ktorý existoval len pred minútami, už nie je.
Mám ešte jeden príklad. Keď som sa rozprávala s účastníkmi majdanu, mnohí hovorili, že jediné miesto, kde sa cítili bezpečne, bol samotný majdan.
Len čo sa odtiaľ vrátili domov a zapli si televíziu či otvorili noviny, pociťovali neznesiteľnú úzkosť.
Spomenula som si nato, keď som sa pred pár dňami rozprávala s priateľmi Leah a Navidom. Navid je onkológ, ktorý je dnes podobne s ostatnými špecialistami povolaný k pacientom nakazeným Covidom. Povedal mi, že pokojný je, iba keď pracuje v nemocnici.
Staršie generácie si na zavreté hranice dobre pamätajú, mladší to v strednej Európe zažívajú prvýkrát. Všetci sme to však prijali. Nezdá sa vám, že sme mali opatrenia štátu viac podrobovať otázkam?
