hodín čakať na slovenského ministra hospodárstva. Skutočnou zvláštnosťou udalosti však bolo niečo iné - čudné ticho okolo nej.
Aj keď sa predával prirodzený monopol, aj keď nadobúdateľ menšinového balíka akcií mal získať aj riadiace právomoci v ňom, pred privatizačným rozhodnutím sa viedli spory najmä o to, čo bude lepšie. Či predať monopol na prepravu ropy jej spracovateľovi, teda Slovnaftu, hoci bude mať záujem obmedzovať iných spracovateľov, alebo ťažobnej spoločnosti, teda Jukosu, hoci bude mať záujem obmedzovať iné ťažobné spoločnosti. Vláda sa rozhodla pre druhú možnosť, lebo Jukos ponúkol za Transpetrol o 8,6 milióna USD viac, čo je približne 400 miliónov Sk. Vzala pritom do úvahy aj okolnosť, že Jukos - na rozdiel od Slovnaftu - má čím naplniť ropovodné rúry, lebo nimi bude hnať svoj tovar na Balkán a do západnej Európy. Názory pánov Šebeja, Jurzycu a Dulebu, že nie je v strategickom záujme Slovenska, aby prirodzený monopol získal práve Jukos, do úvahy nevzala. A čo je zvláštne, ani opozícia nevyštartovala.
