Autor je prekladateľa a publicista
Ak by v roku 1998 existoval facebook, voľby by pravdepodobne skončili úplne inak. Okrem iného totiž poskytuje zdieľanú skúsenosť a je tak skvelým nástrojom pre populistov.
Vladimír Mečiar mal televíziu a niekoľko novín, ale televíziu ste pozerali a noviny čítali maximálne v úzkom kruhu. Mohli ste o tom porozprávať priateľom, ale aj to bol len úzky kruh. Na facebooku rozprávate zdieľaním a namiesto úzkeho kruhu to hovoríte stovkám ľudí.
Len si to predstavte: Vladimír Mečiar a jeho selfie po ťažkom dni. Vladimír Mečiar s kvetmi na stole v kancelárii. Vladimír Mečiar v aute, cestou na vládu. Maká – a oni ho kritizujú.
Facebook vám okrem toho hovorí aj to, čo by ste si mohli myslieť. Ste okoloidúci a tu sú najlajkovanejšie komentáre: držte sa, ste s nami a my s vami. Oddýchnite si. Vyhlásiť za svätého. Meniny na Veľký piatok, náhoda?
Ale to už vlastne hodnú chvíľu hovoríme o Igorovi Matovičovi. Mimochodom, nie je to kritika, je to opis mechanizmu.
Máte radi emócie?
Zdieľanie síce nepodarených, ale zato autentických básničiek. Príbeh so somárikom, ktorý síce nie je pravdivý, ale nič to, lebo dôležité je ponaučenie. Pomýli sa, prizná si to. Je ako my. Kto sa občas nepomýli?
Na jednej tlačovke sa Igor Matovič ešte ako opozičný politik odvrátil od mikrofónu a so slzami v očiach odišiel. Nedokážem to povedať. Nech to bolo čokoľvek, nedokázal to. Mnohokrát sa to odvtedy zopakovalo.
