ávať, ale nemala by právomoc predkladať i vlastné návrhy“.
Takúto právomoc však prezident nemá v žiadnom zákone napísanú. Niet pritom nijakých pochybností o tom, že R. Schuster nie je povinný akceptovať návrh vlády na udelenie vyznamenaní a môže si z jej návrhu vyberať alebo ho odmietnuť.
Domnievať sa však, že môže svojvoľne a bez vedomia vlády udeľovať štátne vyznamenania komukoľvek a kedykoľvek chce, je priamym obchádzaním zákona. Tak to bolo aj v prípade vyznamenania bývalého čínskeho veľvyslanca v SR, ktorého prezident vyznamenal na návrh ministra zahraničných vecí E. Kukana, a nie vlády.
Podľa zákona o štátnych vyznamenaniach návrhy na ich zapožičanie môže prezidentovi predkladať vláda. Podnety vláde na predloženie návrhu môžu dávať štátne orgány alebo právnické osoby. Ak chce prezident udeliť vyznamenanie niektorej osobe, niet žiadnej prekážky pre to, aby návrh prekonzultoval s vládou a ona mu ho neskôr oficiálne dodala. Tak, ako to bolo na konci roka 1999, keď Schuster oznámil, že sa rozhoduje vyznamenať z dôvodu výročia novembra 1989 nielen J. Čarnogurského, J. Budaja či A. Srholca, ale aj M. Čiča, P. Weissa či D. Slobodníka. Vtedy kancelária prezidenta oficiálne vyhlásila, že „vyznamenania prepožičiava podľa zákona na základe oprávnených podnetov, na návrh vlády“. A samotný R. Schuster zdôraznil, že „širší výber kandidátov bol urobený na základe konzultácií s predsedom vlády a predsedom NR SR a čaká na oficiálny návrh vlády“.
