Autorka je režisérka
Tento text píšem o druhej v noci. Lebo konečne všetci spia a nepýtajú sa na trójsku vojnu, určitý a neurčitý člen, čo bude na večeru, prečo majú deti vo vlasoch plastelínu a kde má bábika papuče.
Je tu ticho a ja dokážem nejakú myšlienku sformulovať a aj dokončiť. Tak ako mnoho iných matiek malých detí praktizujem už druhý mesiac night office.
Je to nočná forma home officeu, pretože denná forma je znemožnená akútnejšími a nikdy sa nekončiacimi činnosťami zabezpečovania rodinného stravovania, vzdelávania, citového rozvoja a čistých teplákov.
„Hlavne sa snaž písať teraz niečo pozitívne,“ povedala mi mama na ulici pred domom, keď som jej odovzdávala tašku s nákupom.
„Nech ľudia vidia aj nejaké svetlo na konci tunela. Lebo z tých katastrofických vízií by mohlo človeka aj poraziť. Ty to vieš tak hrejivo občas, keď sa sústredíš.“ Usmiala sa na mňa povzbudivo cez rúško, alebo možno aj nie, ťažko povedať, zakývala a zabarikádovala sa.
Večer mi zavolal Robo Šveda, vedúci našej katedry a dožadoval sa tiež niečoho pozitívneho. Povedala som mu, že akurát dnes mám toho akurát dosť aj ja, som unavená a bez nálady.
„Dobre, tak si teda otvorím víno,“ vzdychol si a doložil chmúrne: „Po skončení karantény sa všetci stretneme na Prednej hore ako skutočne anonymní alkoholici, lebo budeme maskovaní rúškami.“
Chcela som mu povedať, že podľa Zuzy Fialovej budeme všetci nútení nosiť veci, ktoré sú v páse na gumu, ale potom som si to rozmyslela. Nechcela som násobiť jeho frustráciu.
Takže večer si nedám víno, lebo teraz všetci po domácnostiach pijú, a teda ja hrozbu alkoholizmu beriem vážne, nejdem ani prehľadávať skrýše s čokoládou, lebo na oblečenie väčších veľkostí nebudem mať v najbližšom čase peniaze a radšej budem pozerať z okna a predstavovať si budúcnosť.
