Často o nich hovoríme v tretej osobe, akoby už boli aj tak chorí na starobu, večne vyčkávajúci vo svojich zaprataných bytoch na telefonáty a návštevy. Nepoučení a nechápajúci, že nemajú kupovať hrnce od šmejdov, podpisovať falošné zmluvy, púšťať do bytu najhoršiu sortu zlodejov, ktorá im zoberie aj tú poslednú stovku z dôchodku. A na ten dôchodok, niektorí by okamžite dodali, sa skladáme my.
Hovoríme im, seďte doma, a oni neposlúchajú. Aj predtým, ako začala vo svete kosiť korona, boli celé dni sami, tak prečo sa teraz nedržia tradície stareckého odlúčenia, keď ich to môže zachrániť?
Zbytočná obeta?
Narastajúcim časom vo vírusovej izolácii sa postupne vytráca trpezlivosť a v mnohých narastá pocit akejsi "zbytočne veľkej obety" pre zraniteľných. Lenže tu tkvie hlboké nepochopenie pojmu "obety".
My neprinášame obete pre staršie generácie tým, že sme sa stiahli do izolácie. Nechávame sa riadiť elementárnym pocitom solidarity.
