Autor je veľvyslanec SR vo Francúzsku
Nie, Slováci sa v moderných dejinách nemôžu sťažovať na nedostatok kibicov – a potom sme našťastie mali niekoho ako Bjørnstjerne Bjørnson. Dvadsiateho šiesteho apríla uplynulo 110 rokov od jeho smrti v Paríži.
Spolu s rozvojom literárnej kariéry sa stáva verejne činným a pred jeho ostrým perom a hlasom si nemôžu byť isté ani inštitúcie ako cirkev či kráľovský dvor.
V katalógu vášnivo vedených polemík (mnohých z nich európskemu publiku skrytých, lebo súviseli s vnútornými pomermi tradičnej krajiny vyrovnávajúcej sa s nastupujúcou modernitou a potrebou riešiť štátoprávne postavenie Nórska do roku 1905 spojeného úniou so Švédskom) sa však dve vynímajú.
Jedna súvisí s konkrétnym človekom, druhá s konkrétnou skupinou ľudí nadobúdajúcich atribúty a ašpirácie národného spoločenstva.
Proti verejnej mienke
A zatiaľ čo Bjørnsonovo angažmán v prospech Slovákov je v republike, ale aj v kráľovstve poznanou, opatrovanou hodnotou a zároveň aktívom dvojstranných vzťahov, na Slovensku je menej známy jeho zápas, po boku najmä Émila Zolu, v prospech dôstojníka francúzskej armády židovského pôvodu, kapitána Alfreda Dreyfusa roku 1898.
Pre Bjørnsona – okrem toho, že si uchovala význam aj pre našu diskusiu o tolerancii a podenkovej hodnote väčšinového názoru - bola táto kauza formatívnou, do európskej intelektuálnej diskusie a ďalších zápasov (okrem iných za mier) ho vybavila medzinárodnou autoritou, stala sa jedným z dôvodov, prečo sa na sklonku života ocitol v Paríži.
Ak v prípade obhajoby Slovákov v rokoch 1907 - 1908 bojoval "len" proti desaťročia budovanému, klamlivému obrazu Uhorska (prvý štátny hoax v našich končinách, "hoax storočia", konkrétne storočia silnejúcej maďarizácie, ktorý po Černovej Bjørnson demaskoval a nadobro uzavreli podpisy Osuského a Beneša vo Veľkom Trianone) a keď teda riskoval "len" stratu čitateľstva - pripomeňme si, že nositeľ Nobelovej ceny za literatúru z roku 1903 už všetky zásadné texty napísal, v prípade kauzy Dreyfus desaťročie predtým, vo vybičovanej atmosfére antisemitizmu, xenofóbie a rasizmu v Paríži ako vtedajšom hlavnom meste európskej kultúry (Zola sa po uverejnení "J´accuse...!" musel na čas uchýliť do Londýna) podstupoval riziko minimálne ostrakizácie na starom kontinente, koledoval si o čosi, čomu sa po nemecky tvrdo povie Rufmord.
Spolu so Zolom ich neskôr nazvú prvými verejnými intelektuálmi v dejinách, pojem, ktorý má vo Francúzsku dodnes váhu. (A aféra nemôže neevokovať odhodlanosť profesora Masaryka čeliaceho masovej hystérii hilsneriády.)