Pri odomknutí krajiny do tretej fázy už je azda prípustné názorovo sa vrátiť od optimizmu k tradičnejšiemu cynizmu. Ak si ideme gratulovať, že sme niečo zvládli, patrí sa pripomenúť aj nepríjemné dôvetky.
Budúce generácie nebudú spomínať, ako sme sa vyrovnali s pandémiou, ale takmer s istotou nás budú hodnotiť podľa toho, čo sme urobili po nej.
Bolo by ľahké prirovnať pandémiu k zmene klímy a potľapkať sa po pleciach, že ak sme zvládli jedno, zvládneme aj druhé. Žiadali sa od nás brutálne ekonomické obete a úplnú zmenu spôsobu života? Dali sme sa dohromady a spravili sme, čo bolo treba. Ak bude treba, spravíme to zas.
Ibaže je to hlúposť. Ochrana ľudských životov a obetovanie ekonomiky vyzerajú ako dobré znamenia, ale v princípe nás poháňal len bezprostredný strach. Zatiahli sme ručnú brzdu, aby sme znížili bezprostredné riziko choroby alebo smrti s tým, že v tomto momente abstraktné následky budeme znášať neskôr.
Vybrali sme si hrdinský čin a vykonali sme ho o to radšej, že sa od nás očakávalo presne robiť nič.
