Nedá sa povedať, že Daniel Lipšic by bol skvelý generálny prokurátor, ale toľko áno, že ďaleko najlepší z kandidátov. Avšak nebude ničím, keďže protitlaky sa počítajú v gigapascaloch a ešte viac budú.
Skutočnosť, že Lipšic by ako generál ozaj vykonal očistný kúpeľ prokuratúry, generuje paniku nielen v smerácko-sivozónnej kolónii, ale myje aj prokoalične sa tváriace protibrehy.
Lipšic patrí do najužšej množiny tých exministrov, u ktorých na výstupe (z oboch kresiel) jasne bliká do ďaleka plusové znamienko. Autor sa s ním často nevedel stotožniť – trebárs s jeho nadšením pre preukazovanie majetku –, ale odbornosť mu nemohol uprieť nik.
A presne tak ani osobnú integritu, ktorou je aj vzhľadom na nekomunistickú výchovu o hlavu nad celou prokuratúrou. Teda nad pozitivistami z prokuratúry (i súdov), ktorí v súvislosti so spravodlivosťou vedia len to, ako ju hlboko zahrabať pod doslovné znenia paragrafov.
Popri boji s obálkami a igelitkami by prínos Lipšica mohol byť aj apelom na viac demokratického ducha v trestnej politike. Napríklad.
