Ako posledný mohykán novembrovej generácie je Ján Budaj najzaujímavejší z hlasov vnútri koalície. Vyjadrením (pre N), že „prebieha zápas o prevzatie úradov, ktorý nie je ešte vyhratý“, opísal azda najpodstatnejší jav (mimo korony), ktorého rozuzlenie predurčí budúcnosť koalície i krajiny.
Dôvody, prečo štátna pomoc tečie k podnikateľom tak pomaly, sú celkom iste aj v neosobnej byrokracii (ktorá podľa mnohých príznakov dosahuje až absurdné rozmery). Ešte viac však majú do činenia so skutočnosťou, že „vysokí úradníci, ktorí nemajú dôveru novej vlády (...), podpisujú dohody aj finančné transakcie“.
Ako argument pre uponáhľanosť novely zákona o štátnej službe by to aj bohato stačilo. Poruchu však Budaj špecifikuje vyznaním, že hoci „zastavil podpisovanie čohokoľvek príkazom, už v niekoľkých organizáciách to riaditelia nerešpektovali“. Pekné, čo?
