Rozptyľovať pochybnosti o tom, že štát robí skutočne všetko pre to, aby dostal pomoc k núdznym, anekdotami o Kajetánovi Kičurovi, je dobrou ukážkou obmedzeného dátumu spotreby argumentácie kauzami Smeru (pozor, nehovoríme, že je to nepodstatné, len to akosi nevysvetľuje všetko).
Veronika Remišová – to ona si pomohla v diskusii Kičurom – možno potrebuje viac času, aby sa preklopila z polohy opozičnej političky. Taký Milan Krajniak už skúsenosť štátneho tajomníka za sebou má a azda aj preto si dnes pri vysvetľovaní stavu štátnej pomoci počína výrazne lepšie.
Okrem ponôs na "prázdnu špajzu", brzdy na manažérskych postoch a neexistujúcu digitalizáciu štátnej správy sme počuli aj údaje o spracovaných žiadostiach a doručenej pomoci. V porovnaní medzi krajmi či krajinami Visegrádu.
Krajniak sa ohradil proti zľudovenému argumentu, že lajstro je príliš zložité a zvládol aj pokus oponenta prišiť mu nevďak voči kmitajúcim úradníkom. Potiaľ v poriadku, pozorovateľku však trápi iné.
