Autorka je antropologička a pedagogička
Sme súčasťou kultúry, ktorej bola historicky vlastná predstava, že prebiehajúca epocha, či súčasná forma civilizácie, alebo dokonca celý svet raz skončí a nahradí ho jeho obnovená, čistejšia a spravodlivejšia verzia.
Takáto viera mala po celé stáročia rôzne podoby – od druhého príchodu Krista, cez rôzne proroctvá predpovedajúce koniec sveta, po komunizmus.
Tieto eschatologické predstavy mali spoločné to, že príchod nového, lepšieho sveta spájali s apokalyptickým koncom starého.
Pred tisícmi rokmi bola predstava náhleho možného konca – nielen jednotlivca, ale celého ľudstva – každodennou súčasťou mentálneho sveta Európanov.
V takomto interpretačnom rámci ľudia často považovali epidémie za znak prichádzajúceho konca. A s ním aj nového začiatku.
A hoci viera v blízky príchod apokalyptického konca sveta už nie je samozrejmou súčasťou našej mentálnej výbavy, s predstavou vytvorenia lepšieho sveta po katastrofe sa pohrávajú mnohí.
