Tlak na otváranie sa valil na vládu najmä z ekonomiky, takmer rovnako dôležité sú však aj školy a škôlky.
Že sa deväť týždňov, ktoré žiaci na jar 2020 vynechali, o tridsať rokov odrazí na štátnom dlhu, si sotvakto trúfne vyhlásiť.
Zároveň však asi nikto nepoprie, že prenesene kus pravdy vo výroku môže byť.
Pocit, že aj so vzdelávaním si vláda mohla počínať o čosi dynamickejšie, je neodvratný.
Vo väčšine Európy otvárali školy skôr aj navzdory nepomerne horšej epidemiologickej situácii. Príležitosť pochváliť sa počtami nakazených a mŕtvych premiér nevynechá ani raz, avšak výhodu, ktorá z toho vyplýva, akoby ignoroval.
Spomeňme si len, ako presne pred mesiacom (!) zahriakol experta Krčméryho, ktorý mu navrhol opatrný návrat do lavíc na nižších stupňoch.
Dištančné vzdelávanie, treba veriť, tu už zostane natrvalo.
Počúvať sa však musí aj tá expertíza, ktorá hovorí, že vzhľadom nadigitálnu chudokrvnosť mnohých domácností „home office“ v školstve len prehlbuje nerovnosť. Aj preto sa zdá 1. jún päť minút po dvanástej.
