Autor je ekonóm
Mikuláš Dzurinda v komentári s titulkom Naťahovaním dlane sa Európa neuzdraví nerozumie, ako sa môžu talianski politici dovolávať grantov z Únie bez toho, aby predstavili koncept reforiem.
Za príklad dáva Slovensko, ktoré počas jeho vlády podstúpilo ťažké reformy a nikoho neprosilo o pomoc.
Mýtus o reformách
Na Slovensku sa v rokoch 1998 až 2006 diali reformy. V tom sa Dzurinda nemýli. Ich výsledky sú však veľmi zmiešané.
Daňovo-odvodová reforma zjednodušila systém, avšak náš daňový systém patrí dodnes medzi najškodlivejšie z pohľadu prospešnosti pre hospodársky rast.
“Experti z Dánska, Holandska ani z Fínska nechodia na Slovensko študovať naše reformy.
„
Udiala sa veľká reforma dôchodkov a vznikol druhý pilier.
Problém je, že jeho výsledky sú podľa OECD najhoršie v celosvetovom porovnaní. Urobili sa veľké reformy súdnictva aj verejnej správy. Ich príspevok k hospodárskemu rastu je nemerateľný.
V zdravotníctve vznikol katastrofálny pletenec štátnej neefektívnosti a dolovania renty súkromnými spoločnosťami. Horší príklad by sme v Európe asi márne hľadali. V školstve sa popísali tisíce listov papiera, ale výsledky žiakov sa stabilne zhoršujú.
Bez reforiem ostalo poľnohospodárstvo. Nepodarilo sa zmierniť regionálne rozdiely ani zlepšiť sociálnu mobilitu najchudobnejších. Experti z Dánska, Holandska ani z Fínska nechodia na Slovensko študovať naše reformy. Dodnes chodíme my k nim.
Odkazom Dzurindových vlád nie sú reformy, ale makroekonomická stabilizácia. Bola veľmi bolestivá, ale mimoriadne úspešná. Škrtili sa výdavky. Hľadali sa nové príjmy. Odkladali investície. Devalvovala mena.
