Autorka pôsobí v Ústave etnológie a sociálnej antropológie SAV.
Pre obdobie pandémie príznačné heslo – "zostaňme doma" – vyznievalo pre viacerých bolestivo cynicky. Pre mnohých a mnohé je totiž nemožné zostať doma v bezpečí, v pokoji, keďže dlhodobo bývajú v nevhodnom či neistom bývaní alebo bývanie vôbec nemajú.
V situácii, ktorá vznikla počas pandémie, mnohí z nás pocítili ohrozenie zaužívaných istôt: viacerým sa znížil pravidelný príjem, siahli na svoje úspory a cítili neistotu a strach zo situácie, ktorá nastala. Aj to by nás mohlo priblížiť k väčšej empatii s ľuďmi, ktorí žijú z rôznych dôvodov v takejto situácii dlhodobo.
Ako som sa s rodinou dobrovoľne oddeľovala od nášho okolia, širšej rodiny a priateľov, uvedomila som si ešte viac svoju privilegovanosť, pohodlie a šťastie. Miesto nášho bývania sa pre nás stalo celodenným ihriskom a pracoviskom.
Aj preto som o to viac myslela na ľudí, ktorí žijú v preplnených domácnostiach, v malých nevyhovujúcich bytoch, na ubytovniach, alebo na tých, ktorí bývanie stratili a situácia okolo pandémie ich stav ešte zhoršila.
Nedosiahnuteľné nájomné bývanie
S bývaním to nie je na Slovensku ľahké. Väčšina ľudí bývanie vlastní (90,5 percenta). Súkromné vlastníctvo sa stalo komponentom sociálneho statusu, a preto aj tí, ktorí vlastný byt či dom nemajú, po ňom túžia.
Regulované nájomné bývanie je tak málo dostupné (1,5 percenta), že ľudia o ňom premýšľajú len v životných situáciách, keď si už naozaj nevedia pomôcť inak.
