Autor je ústavný právnik a advokát
Pred dvoma týždňami sa tadeto prehnal naratív o Súdnej rade ako o aréne mocenského zápasu, v ktorej si politici vracajú údery a cez svojich nominantov presadzujú vlastné predstavy o tom, kto, kedy a koho má kam voliť. A nikto nič, ani len zdvihnuté obočie. Odhliadnime od toho, že to pripomína skôr minulosť, ako svetlé zajtrajšky, a poďme rovno na tie.
Zrkadielko, zrkadielko, nič mi nehovor
Pred mnohými rokmi som publikoval tézu o „autizme“ slovenskej justície, majúc tým na mysli predovšetkým jej odolnosť voči zrkadlám, nastaveným z vonkajšieho prostredia. Dnes mám pocit, že táto diagnóza získala nádych, ktorému lepšie sluší slovo sebastrednosť.
Jej podstatou je posadnutosť vlastnými pomermi, vnútornými vzťahmi, systémovými nastaveniami, pozičnými hrami, výberovými procesmi, mechanizmami budovania dôvery, jednoducho všetkým možným, okrem jednej jedinej veci. Kvality samotných rozhodnutí.
Rozumiem potrebe očisty a nemám ani najmenšie nutkanie dávať tento pojem do úvodzoviek. Ako advokát, ktorý sa so sudcami vôbec nestýka a o ktorom každý jeho klient vie, že dostane výlučne právne služby, som rád, že sudcovia, ktorí s advokátmi riešili úplne iné služby, sú preč. Aspoň niektorí.
“Odolnosť nositeľa súdnej moci voči tlakom zvonku je nevyhnutný, ale nie dostatočný predpoklad spravodlivosti.
„
Lenže extrémna nedôvera verejnosti v slovenské súdnictvo už roky nepramení iba v presvedčení, že jeho časť je na predaj, ale aj v slabej kvalite výkonu. Väčšina vecí, ktoré domáce súdy rozhodnú, sa netýka veľkých peňazí a mediálne atraktívnych káuz. Väčšina pojednávaní sa odohrá bez dozoru štátnych tajomníčok. Väčšina adresátov súdnych rozhodnutí nemá za sebou žiadneho kmotra.
Pred sebou však často majú odfláknuté, zmätočné rozhodnutia, plné vnútorných protirečení, ľudovej tvorivosti a záverov, abstrahujúcich od zákona, od výsledkov dokazovania aj od judikatúry súdov vyššieho stupňa. Na pojednávaní, ak už sa k nemu konečne dostanú, sa k nim občas sudkyne a sudcovia správajú ako k neposlušným deťom. Niekedy to funguje tak dobre, že radšej, než by to mali zažiť znovu, sa sporové strany dohodnú hneď, ako vyjdú na chodbu.
Niet pochýb, že partie vybavovačov na oboch stranách systému (dopyt-ponuka) sa na mnohých ľuďoch dopustili neodpustiteľných krívd. Lenže krivdy spáchané z lenivosti alebo, s prepáčením, z dôvodu kognitívnej dekompenzácie, nebolia menej. Môžu byť menej zavrhnutiahodné, ale ublížiť vedia v konečnom dôsledku rovnako.