Kým existujú haldy prieťahov, ktoré aj ombudsmanka vyzdvihla ako kľúčový ľudskoprávny defekt krajiny, dá sa postulovať, že prázdninový režim, keď zvyknú jednoducho nepojednávať, nemá na slovenských súdoch čo hľadať z princípu.
Ani za roky, v ktorých nebolo korony, nevidieť morálny nárok sudcovského stavu na oddychové tempá rozhodovania. Určite ho niet v situácii, keď tisíce stránok sa nevedia roky domôcť spravodlivosti.
Rokovania ministerky s krajskými predsedami, že na výstupe z karantény by sudcovia mali opustiť zažité zvyky a doháňať zameškané, sú preto akoby z iného sveta.
To, že by súdy mali zohľadňovať najmä záujem verejnosti, ktorá ich platí – a nie zle, je najsamozrejmejšie na svete.
Akurát nie v slovenskom dome, kde postreh analytikov, že šesť týždňov zastavených konaní neznamená šesť týždňov prieťahov, ale aj podstatne dlhší čas, je dôvod na modlitbu, aby do spárov súdnictva človek nikdy nepadol.
Či existuje taká reforma, ktorá tu ešte pomáha, netuší asi ani Kolíková.
