Autor vedie program Svet medzi riadkami v mimovládnej organizácii Človek v ohrození
V uplynulých mesiacoch si mohli mnohí našinci ponad hraničné závory a zátarasy až príliš citeľne uvedomiť, že sú migrantmi. Aj s neistotami a strasťami, s ktorými sa toto postavenie spája. Zároveň mohli na vlastnej koži pocítiť, aké to je byť v mysli verejnosti tými „inými“ a „zlými“.
Premiér o vlastných občanoch písal ako o „prišelcoch z Tirolska“. Z inak normálneho slova pendler sa stala nadávka. A nielen online diskusie na sociálnych sieťach začali obyvateľov Slovenska deliť na „my“ verzus „oni“.
Ako sa aktuálne dianie pretaví do medziľudských vzťahov a sociálno-ekonomických stratégií našincov, môžeme len predpokladať. Dnes však už vieme povedať, že čímsi podobným, len v horšom vydaní, si v našom verejnom diskurze prechádzajú migranti a migrantky prinajmenšom od roku 2015.
Najmigračnejšia spoločnosť v EÚ
Dnes sa to však dotklo nás samých, zažívame náš vlastný migračný coming out. Môžeme totiž bez zveličenia povedať, že sme jedna z najmigračnejších spoločností v Európskej únii. Hoci si to väčšina z nás ani neuvedomuje.
Podľa Eurostatu bezmála šesť percent pracujúcich našincov denne či v turnusoch prechádza hranicami, čo je najviac v Európe. Ďalšie desaťtisíce ľudí pôsobia v zahraničí dlhodobo (dlhšie než rok).
“Živobytie státisícov našincov a ich rodín doslova stojí a padá na hraničných čiarach, naša vláda sa tvári, akoby si to ani neuvedomovala.
„
Koronakríza tak do témy migrácie, ktorú si tradične spájame skôr s chudobnejšími susedmi klopajúcimi na brány Európy, priniesla aktualizačný moment s domácim rozmerom. Obyvatelia našej krajiny si odrazu mohli, chtiac-nechtiac, uvedomiť, že sa ich migrácia bytostne dotýka.
Ľuďom sa hranice zatvárali doslova pred očami. Tisícky našincov dodnes trávia týždne a mesiace odrezaní od blízkych na Slovensku. Ďalšie tisíce sa zas pre zmenu nedostanú do práce. Iní o tú prácu v zahraničí rovno prišli.
Ich migračné trasy a transnacionálne životy boli narušené, štát nadôvažok ešte donedávna internoval „prišelcov“ v karanténnych táboroch. A aby toho nebolo málo, časť verejnosti a vláda na nich nazerá cez prsty.
Každý desiaty
Mieru „migračnosti“ našej spoločnosti si môžeme ilustrovať na obľúbenom porovnaní s Českom. Migračné skúsenosti obyvateľov krajín niekdajšej federácie sa totiž diametrálne líšia.
U nás má priamu skúsenosť s vlastnou migráciou až 10 percent našincov. Inými slovami, každý desiaty obyvateľ Slovenska bol niekedy v živote migrantom. Napríklad len v samotnej Veľkej Británii pôsobí aj dnes viac než jedno percento celého nášho obyvateľstva. A to sú len oficiálne čísla, odhady sú ďaleko za 1,5 percenta.
Prakticky každý z nás má sestru v Španielsku, bratranca s rodinou v Taliansku, mamu opatrovateľku v Rakúsku, otca, ktorý v deväťdesiatkach migroval za prácou vo fabrike v Nemecku a dnes jazdí dodávkou krížom-krážom Úniou.
Priateľov, ktorí šli umývať riady, vykladať tovar či opatrovať deti do Veľkej Británie. Susedov, ktorí sa vybrali obsluhovať turistov do Švajčiarska. O študentoch tiahnucich za štúdiom do Čiech a inde ani nehovoriac.
Skúsenosť obyvateľov Česka je iná. Oproti tým našim 10 percentám majú priamu skúsenosť s migráciou len dve percentá obyvateľov. Teda v pomere päťkrát menej ľudí než u nás. Zároveň majú viac skúsenosti s imigráciou, a to vrátane ľudí zo Slovenska, ale aj z Ukrajiny či z Vietnamu. Čo je však, ako čitateľ iste uzná, celkom iná perspektíva.
Ako Matovič konečne narazil (píše Rado Ondřejíček) Čítajte Menej peňazí zo zahraničia
Svetová banka dnes predpokladá najväčší dejinný prepad remitencií – finančných transferov od migrantov do krajín ich pôvodu. To sa týka aj nás – od príjmov zarobených v cudzine závisí množstvo tunajších rodín a domácností. V číslach tieto presuny peňazí zo zahraničia do útrob republiky tvoria dve percentá nášho HDP.
Hoci je naša spoločnosť od cezhraničnej mobility evidentne závislá a živobytie státisícov našincov a ich rodín doslova stojí a padá na hraničných čiarach, naša vláda sa tvári, akoby si to ani neuvedomovala.
A nielenže (nevedomky) robí zlých z ľudí, ktorí si dovolili vycestovať do cudziny za prácou či lepším životom, ani len nedáva najavo nádej, že sa jej prístup zmení. Odkazmi pre opatrovateľky v Rakúsku, aby radšej zostali opatrovať našich starkých doma na Slovensku, to, pán premiér, napriek dobrému úmyslu naozaj nevyrieši.
Racionálnou stratégiou, aj vzhľadom na nastavenia a potreby našej spoločnosti, by mal byť opak. Hľadať cesty, ako spriechodniť hranice aj v čase potenciálnej (pandemickej) krízy a našincom aj do budúcnosti vytvárať udržateľné možnosti, aby mohli študovať, pracovať a dôstojne živiť seba a svoje rodiny, hoci aj kdesi spoza vymyslenej čiary medzi krajinami.
Bez toho, aby sme tých ľudí finančne či inak sankcionovali, zatvárali im hranice pred nosmi, robili z nich strašiakov a vnášali tak do ich životov ešte viac neistoty, než ktorú im prináša samotné rozhodnutie migrovať. Lebo áno, vybrať sa do sveta na skusy nie je med lízať.
Už samo priznanie si skutočnosti, že sa nás to bytostne dotýka, by bolo krokom vpred. Ak by sa nám to podarilo, dokázali by sme prispieť k odolnosti a udržateľnosti našej spoločnosti a ľudí v nej aj v čase najrôznejších iných kríz, ktoré nás zákonite čakajú.
