Aj keď Slovensko nenabralo zásadné meškanie proti regiónu v rozpúšťaní karantény – okrem školstva, čo je však dosť – zvuky od Matoviča zakladajú obavu, že z ďalšieho znormálňovania („normalizácia“ sa zle píše) pomerov by celkom rád Slovensko vyzul.
Sem aspoň smeruje jeho najnovšia úvaha o predlžovaní núdzového stavu, čo by mal podľa Matoviča zvážiť krízový štáb.
Polemika, že žiaduci je, naopak, presný opak, nemá význam. Prípadná bola pred šiestimi týždňami, keď sme ju aj viedli. To, že „otváranie alebo uvoľňovanie bude v súlade s tým, aby sme si ustrážili ten poklad, ktorý na SR máme (...)“ (Matovič), je ako základná pozícia menejcenná, žiadnou politickou reprezentáciou v užšom ani širšom okolí nezdieľaná, keďže znásobiť takmer dvojciferné prepady ekonomík si už nemôže dovoliť nikto, nieto Slovensko, ktoré bude mať, podľa veľa znamení, jeden z najkomplikovanejších exitov z krízy.
