Autor pôsobí v Stredoeurópskom inštitúte ázijských štúdií (CEIAS)
Po dvoch týždňoch bojov o univerzity na konci minulého roka zavládol v Hongkongu nezvyčajný pokoj. V lokálnych voľbách, ktoré mnohí videli ako ukážku skutočného rozostavenia síl, drvivo zvíťazili protivládni kandidáti. Propekingský tábor, ktorý očakával zmenu, zostal zaskočený, zatiaľ čo protestujúci oslavovali.
Vo vzduchu bola euforická atmosféra, pripomínajúca rok 1989 v strednej Európe. No udalosti v následných šiestich mesiacoch ukázali, že vhodnejšie je prirovnanie k roku 1969.
Zneužitie núdzového stavu ako vyšité
Vďaka svojmu prepojeniu s Čínou bol Hongkong jedným z prvých miest zasiahnutých koronavírusom a miestne obyvateľstvo, vytrénované epidémiou SARS spred sedemnástich rokov, sa okamžite zatvorilo doma v dobrovoľnom lockdowne.
Vďaka tomu sa mesto úspešne vyhlo vypuknutiu epidémie na svojom území a celosvetovo patrí k oblastiam s najnižším počtom nakazených. Cenou za tento úspech však bola tvrdá rana pre prodemokratické protesty: čínsky prezident Si Ťin-pching situáciu využil najprv na posilnenie kontroly nad mestom, neskôr na frontálny útok na jeho slobody.
Vo februári vyhodil staré vedenie úradov, ktoré majú na starosti hongkonské záležitosti, a dosadil tam svojich starých spolupracovníkov, ktorí v minulosti vynikli najmä búraním kostolov a perzekúciou kresťanov.
Hongkonská vláda ochotne asistovala a počas apríla a mája vyhodila demokratických poslancov z parlamentu.
Zákony o núdzovom stave, ktoré mali zabrániť šíreniu vírusu, zastavujú najmä prodemokratické hnutie a slobodu zhromažďovania v meste, kde sa už mesiac a pol nevyskytol nový nakazený (všetky nové prípady sú z letiska).
Nanútené zákony o bezpečnosti
Mesto na konci mája zasiahla Jóbova zvesť z Pekingu: na výročnom zasadaní čínskeho parlamentu sa prerokovali zákony o štátnej bezpečnosti pre Hongkong. Hoci hongkonská miniústava ukladá povinnosť hongkonskému parlamentu a vláde tieto zákony prijať, 23 rokov od prechodu pod čínsku správu sa tak nestalo.
Prvý pokus v roku 2003 skončil polmiliónovým protestom a pádom správcu mesta. Odvtedy boli zákony vnímané ako toxické a nikto sa ich nechcel dotknúť.
