Autor je farár a teológ
Deťom - mojim vlastným aj tým, ktoré učím - musím občas pripomínať, že kričať slovíčka „pomoc“ alebo „au“ by mali len v prípade, že sa deje niečo naozaj vážne.
Človeka, ktorý si problémy, bolesti, ochorenia a hrozby často vymýšľa, ľudia časom prestanú brať vážne. Ak potom bude naozaj potrebovať pomoc, tak vždy riskuje, že nad tým jeho okolie len mávne rukou, veď nakoniec, on to vždy len zbytočne dramatizuje.
Jeden môj kamarát je presne tento prípad. Často si, aby pobavil svoje okolie, vymýšľal príbehy o tom, kde a ako sa strápnil, kde čo dramatické zažil...
Pamätám si, že keď sme raz boli na lyžiach, telefonoval so svojou priateľkou a kvetnato jej opisoval, ako si zlomil nohu a bude potrebovať, aby ho potom vyzdvihla z nemocnice.
