Poorna Swami je choreografka súčasného tanca a spisovateľka. Žije v indickom Bangalore.
Keď nastane budúcnosť, o pár týždňov alebo mesiacov, či o rok, svet zrejme nebude vyzerať priveľmi odlišne. Keď už nebudeme uväznení vo svojich domovoch – my, ktorí dajaké domovy máme –, ľahko sa vrátime k svojmu pôvodnému ja. Tak ako predtým sa budeme stretávať s priateľmi, bezstarostne cestovať a žiť svoje životy bez toho, aby sme každú chvíľu striehli, či svet horí.
V dejinách sme zažili veľa epidémií. Niektoré choroby zmietli celé populácie. Napriek hrôzam však život ide ďalej.
Čo pretrvalo, sú predsudky a ničivé cykly. Pôvodní americkí Indiáni síce zvládli aj kiahne, no zabudlo sa na nich ako na slobodných občanov. Storočia po morovej čiernej smrti pretrváva antisemitizmus. A dnes ľudia po celom svete hovoria o „víruse vyrobenom v Číne“.
Skutočne prekonať nákazu ako spoločnosť neznamená len uzdraviť sa a zregenerovať. Často to predstavuje aj nutnosť vrátiť sa k sociálnej rovnováhe, k romantizovanému času pred krízou. Lenže minulosť je krvavá.
Vyrovnať sa s pandémiou je privilégium, ktoré si nemôže dovoliť každý. Normálnosť je kombinatorika ekonomiky a vojenskej sily. Ak ľudia naďalej zomierajú, považujú sa obete prosto za vedľajšie škody. Svet bol odjakživa taký.
Ľudia, ktorí kráčali domov
Zostala som mesiace uväznená vo svojom byte na piatom poschodí v bohatej štvrti v Bangalore a čítala som správy. Listovala som novinky, striedavo twitter, instagram a whatsapp.
Prepadala som zúfalstvu, keď som pozorovala spoluobčanov, ktorí šli peši stovky míľ naspäť do svojich dedín – štát totiž stopol verejnú dopravu a migrujúci robotníci zostali odrezaní od domova. Mnohí cestou zomreli od vyčerpania. Iní hladovali.
Zopár šťastlivcov, ktorí napokon dorazili až do cieľa, zasa mnohí obviňovali zo šírenia nákazy. Zdravotníci nútili prišelcov nocovať pri vozovkách a hadicami na nich striekali savo. V hneve kričím na ľudí okolo seba, akoby práve oni mohli zmeniť svet.
