Autor je predseda Krajského súdu v Trnave
Slovenská prokuratúra je typická silnými kompetenciami generálneho prokurátora, ktoré sa síce legislatívne postupne obrusovali, ale napriek tomu sú ešte stále veľmi silné. Preto vládnuca moc vždy špekulovala, ako tento post obsadiť vyhovujúcou osobou a na zmeny v prokuratúre väčšinou tlačili opozičné strany.
Paradoxne, keď sa opozičné strany dostali k moci a podarilo sa im zvoliť si za generálneho prokurátora „svojho človeka“, iniciatíva na zmeny v prokuratúre náhle vyšumela.
Ani dnes neprebieha odborná diskusia o novom ústavnom postavení prokuratúry, jej systémových zmenách, nezávislejšom, ale zároveň kontrolovateľnom postavení prokurátorov, ale celý problém sa nedôstojne zúžil na meno jedného advokáta, ktorý zatiaľ ani neprejavil vôľu kandidovať.
Sudcovia si zvykli
Odborníci sa väčšinou zhodujú v nutnosti „otvoriť“ prokuratúru väčšej verejnej kontrole. Justícia týmto procesom už prešla. Predsedom Najvyššieho súdu bol v začiatkoch akademik – profesor Plank, ktorý sudcom nikdy nebol. Súdnu radu tvoria spolovice sudcovia a spolovice nominanti parlamentu, vlády a prezidentky.
Na kariérny postup zvyknutí sudcovia sa museli zmieriť s tým, že do výberového konania na sudcov nielen okresných, ale aj krajských súdov a dokonca aj na sudcu Najvyššieho súdu SR sa mohli prihlásiť aj advokáti, notári a prokurátori bez akýchkoľvek znalostí vnútorných pomerov v justícii, nenapísali ani jeden rozsudok a nepojednávali v žiadnom spore.
