SME
Piatok, 27. november, 2020 | Meniny má MilanKrížovkyKrížovky
AUTORSKÁ STRANA EVY BORUŠOVIČOVEJ

Bez sebavedomia, bez vôle sa presadiť. Sú Slováci národ sluhov?

Kráľovná bolesti má pravdu.

(ilustračné foto) (Zdroj: STOCK ADOBE)

Autorka je režisérka

„A Slováci sa ako javia v tej mnohonárodnej spoločnosti? Máme niečo spoločné?“ spýtala som sa špecialistky na ľudské zdroje, ktorá práve rozprávala o svojich skúsenostiach v práci v obrovskej firme so zamestnancami z celého sveta.

„Slováci sú vzdelaní a schopní, ale submisívni,“ povedala. „Nikdy neprotestujú, neohradia sa, málokedy sa pýtajú. Bez sebavedomia. Bez vôle sa presadiť. Sme národ sluhov,“ povedala.

„Možno nám to zostalo z čias, keď to bola naša stratégia prežitia,“ zauvažovala som.

„Možno. Ale čo teraz? Aj teraz potrebujeme len poslúchať a nepýtať sa?“

Mala som na jazyku poznámku o tom, že nám možno práve poslušnosť umožnila bez reptania ísť domov a prečkať pandémiu, bolo mi však jasné, že to je len jeden hypotetický dôvod, prečo sme tak relatívne šťastne obišli a debata sa už aj tak stočila iným smerom.

Tá veta „Sme národ sluhov“ mi však zostala visieť v hlave ako vyprané tepláky zabudnuté na šnúre uprostred zimy. Nehýbalo sa to a ja som premýšľala, ako to zvesím.

Skryť Vypnúť reklamu
Skryť Vypnúť reklamu

Avari, Maďari, fašisti, komunisti

Počúvam audioknihu Kód života, v ktorej jej autor Robert Plomin vysvetľuje zákonitosti genetiky a to, ako DNA určuje, kým sme. Uvažujem, čo všetko obyvateľstvo na našom území muselo urobiť, aby prežilo, malo možnosť odovzdať gény ďalej a určilo, akí sme.

Vo Fredegarovej kronike zo 7. storočia sa napríklad píše, ako chodievali Avari zimovať do obydlí Slovanov. Do ich postelí si líhali aj s ich ženami a dcérami. Čo robili vtedy muži? Ustlali si v stajni a dívali sa až do jari inam.

Potom naše krajiny plienili Mongoli aj Turci. Zachránili sa tí, ktorí sa vedeli včas ukryť v lesoch a močiaroch alebo sa im pošťastilo kolaborovať. Aké gény odovzdávali preživší svojim potomkom? Lásku k lesom, rýchle nohy a schopnosť pochytiť život zachraňujúce frázy v cudzom jazyku.

Premýšľam nad všetkými tými protihabsburskými povstaniami. Vznikli inde, v Sedmohradsku alebo v Poľsku, tadeto sa len prehnali, vojská nás vyjedli, vybývali, olúpili, pozabíjali.

A potom sú tu udalosti okolo meruôsmeho roku. Toľko odhodlania a tak rýchlo sa minulo, nechali sme sa podviesť a bolo, Štúr zomiera postrelený a bezdetný a všetci tí jeho pekní a múdri mládenci nevedia, ako a za čo by mali ďalej bojovať.

Skryť Vypnúť reklamu
Skryť Vypnúť reklamu

V ďalších rokoch sa to ambicióznejšie pomaďarčilo, to odvážnejšie sa vysťahovalo za prácou, ostali tu väčšinou len tí naši predkovia, ktorí sklopili zrak, obuli baganče, obliekli zástery, šli mlčky do roboty a mysleli si svoje.

Prečo sme vlastne nikdy - ako Poliaci – nevyšli na koňoch proti tankom?

Nemáme to v povahe.

No dobre, bolo tu Povstanie. Za to jeho hrdinom patrí vďaka. Tým, ktorí naozaj bojovali, väčšinou tam aj naozaj padli, boli popravení alebo zamrzli v tej nečakane krutej zime. Ak nestihli mať deti, zase toho génu odvahy ostalo v tejto krajine menej.

Je toľko Sloveniek a Slovákov, ktorí sa nikdy sluhami necítili, ktorých duch bol slobodný a smelý, prečo nekráčame v ich stopách?

A potom päťdesiate roky, komunistické čistky, disidenti, normalizácia v sedemdesiatych rokoch, toľko nespravodlivosti a utrpenia zažila naša malá krajina a predsa, ak to porovnáme s Čechmi, s tými našimi bratmi, s ktorými sa vždy porovnávame a oni s nami, predsa len aj toho odporu tu bolo menej, aj tých politických väzňov, aj tá normalizácia bola miernejšia, lebo veď sa nebudeme ondieť, nebudeme vyskakovať, nejako to prečkáme.

Služba ako výcvik

Je to trochu skľučujúce. Opúšťam amatérske historické úvahy a začínam zvažovať aj tú alternatívu, že sme možno naozaj národ sluhov, ale národ sluhov, ktorí sú na tom nejako mentálne a morálne lepšie a v hlase nepatrnú stopu irónie ako trebárs sluha Lane v hre Oscara Wilda Aké je dôležité mať Filipa:

Skryť Vypnúť reklamu
Skryť Vypnúť reklamu

ALGERNON: Nejspíš se nevrátím do pondělí. Mužeš mi zabalit šaty, sako a Bunburyovské obleky...

LANE: Ano, pane. (Podává mu sherry.)

ALGERNON: Doufám, že zítra bude hezký den, Lane.

LANE: To není žádný, pane.

ALGERNON: Jste dokonalý pesimista, Lane.

LANE: Dělám, co je v mých silách, pane, abych se vám zavděčil.

A potom si spomeniem, čo mi rozprávala prababička. Keď mala dvanásť rokov, to bolo ešte za Rakúsko-Uhorska, všetky jej kamarátky odišli k niekomu do služby. Aj ona chcela. Rodičia ju vraj odhovárali, doma bolo síce veľa detí, ale rodina nebola odkázaná na to, aby museli ísť pracovať. Ale ona ich presviedčala, až kým ich nepresvedčila. A tak teda nastúpila ako pomocnica v domácnosti do bohatej židovskej rodiny.

„Boli na teba zlí?“ spýtala som sa ako dieťa poznačené povinným čítaním Čenkovej detí.

„Boli dobrí. Hlavne pani. Volala ma 'naša malá', všetko mi vysvetľovala, ak mi nechutilo, kázala pre mňa navariť také, čo som mala rada,“ povedala prababička. „Spomínam na nich v dobrom. Celý život som dávala kvety do vázy tak, ako som to videla v tej rodine. A tak ako u nich aj ja som potom s mojím mužom po večeroch čítala nahlas knihy.“

Skryť Vypnúť reklamu
Skryť Vypnúť reklamu

A ja si teda spomeniem na vôňu kvetov vo váze a večery, keď mi prababička čítala Deti kapitána Granta, a poďakujem tej neznámej panej za stopu vľúdnosti, ktorá pretrvala vyše storočia.

Hrdinovia a inšpirátori

Rozhodnem sa opustiť tému sluhov a venovať sa ľuďom, ktorí prekročili hranice predurčenosti, hľadali šťastie, boli silní a sebavedomí. Napríklad mešťania, trebárs tí žilinskí, ktorí si už v 14. storočí dokázali vyrokovať s panovníkmi práva, ktoré im zabezpečovali slobodu a prosperitu.

Alebo Adam František Kollár, ktorý sa narodil v roku 1718 v Terchovej, ako mladík sa rozhádal s jezuitmi a potom sa stal najbližším poradcom cisárovnej Márie Terézie pre oblasť práva a školstva, písal knihy, editoval slovníky, založil časopis publikujúci vedecké objavy aj rozsiahlu knižnicu a s podporou viedenského dvora inicioval štúdium slovanstva.

Alebo arcibiskup Juraj Selepčéni-Pohronec. Narodil sa ako poddaný, rodičov mu zavraždili Turci, ako dieťa pásol ošípané. Ujal sa ho zeman Juraj Selepčéni a spolu s arcibiskupom Pázmáňom mu umožnili vyštudovať. Stal sa z neho arcibiskup, diplomat, filozof, prezident Uhorskej kráľovskej kancelárie, grafik a rytec. Bol dôležitým vyjednávačom mieru s Turkami, svoj majetok použil na zakladanie škôl a kláštorov, v Trnave zriadil seminár.

Skryť Vypnúť reklamu
Skryť Vypnúť reklamu

Alebo Mária Hollósyová, ktorá pre nešťastnú lásku utiekla z domu a svoj veľký umelecký talent uplatnila ako zakladateľka spolku vyšívačiek, ktorého sláva sa doniesla až na cisársky dvor. Máriin model blúzy Izabella nosili urodzené aj neurodzené dámy celej monarchie.

Je toľko Sloveniek a Slovákov, ktorí sa nikdy sluhami necítili, ktorých duch bol slobodný a smelý, prečo nekráčame v ich stopách? Alebo kráčame, no posun je málo očividný, ako keď sa dívame na pohyb hodinových ručičiek alebo na koláč vložený do rozpálenej rúry? Musíme na chvíľu odvrátiť zrak, aby sme si všimli rozdiel? Mala by som tej špecialistke na ľudské zdroje položiť rovnakú otázku o dvadsať rokov?

Nikto nám nič nedlhuje

Čítam rozhovor s Ameliou Boonovou, štvornásobnou šampiónkou v prekážkovom behu. Volajú ju „kráľovná bolesti“. Spomína na to, ako veľmi ju povzbudila učiteľka, keď jej ako desaťročnej dala čítať knihy mierne prekračujúce jej možnosti chápania, už len tým, že verila v jej inteligenciu a výdrž.

Na otázku, čo by dala na obrovský bilbord, aby si to mohlo prečítať čo najviac ľudí, odpovie: „Nápis „Nikto vám nič nedlhuje.“ Lebo mnohí ľudia veria, že si zaslúžia viac. Ak však niečo chcete, pracujte na tom. Nečakajte, že to dostanete zadarmo. Osloboďte sa od myšlienky, že vám niekto niečo dlhuje alebo vás príde zachrániť.“

Skryť Vypnúť reklamu
Skryť Vypnúť reklamu

Kráľovná bolesti má pravdu. Potrebujeme povzbudiť a potrebujeme vzdelanie. A potom je to už na nás obyvateľoch tejto krajiny. Nikto to presadenie za nás nespraví, nikto sa za nás nebude drať dopredu.

Aj moja prababička vlastne jedného dňa prišla zo služby domov. A potom už odvážne a sebavedomo robila len to, čo ona sama uznala za vhodné.

Chcete dostať upozornenie na najnovší článok tohto autora?
Objednajte si notifikáciu priamo na váš e-mail.
Odoberať autora na email
Skryť Vypnúť reklamu
Skryť Vypnúť reklamu
Skryť Vypnúť reklamu

Téma: Autorská strana

Prečítajte si aj ďalšie články k téme
Skryť Vypnúť reklamu
Skryť Vypnúť reklamu

Hlavné správy zo Sme.sk

Koronavírus: PCR testy odhalili viac ako 1800 nakazených, zomrelo 22 ľudí (minúta po minúte)

Celkovo sa novým koronavírusom na Slovensku nakazilo už viac ako stotisíc ľudí. Pandémia si vyžiadala 771 životov.

Ilustračné foto.
Novinár Marek Vagovič.
Cynická obluda

Rešpekt k ťažkej práci

Z nemocnice sme sa dozvedeli, že priateľky Borisa Kollára sa tam dostávali do konfliktov so sestričkami.

Moniku Jankovskú privádzajú na NAKA v Nitre.

Neprehliadnite tiež

DNES PÍŠE ROBERT BIELIK

Ako si nenechať pokaziť sviatky koronou

Doprajme si nemať názor, o ostatné sa postarajú Vianoce.

Tohtoročné Vianoce budú iné ako ktorékoľvek predtým.
Autorská strana Michaely Terenzani

Premiér mohol spomenúť radšej USA ako Mongolsko, hovorí Billy Altansukh

Sedemsto mŕtvych na Slovensku by v Mongolsku považovali za katastrofu.

Píše Eugen Gindl

Kto verchuške vysvetlí biedu

Ruskí sociológovia tvrdia, že bieda sa v Rusku stáva celonárodným problémom.

Bránka nebeská (Hej, ty!)

Karikatúra denníka SME (kreslí Hej, ty! – Györe).