Autorka je režisérka
„A Slováci sa ako javia v tej mnohonárodnej spoločnosti? Máme niečo spoločné?“ spýtala som sa špecialistky na ľudské zdroje, ktorá práve rozprávala o svojich skúsenostiach v práci v obrovskej firme so zamestnancami z celého sveta.
„Slováci sú vzdelaní a schopní, ale submisívni,“ povedala. „Nikdy neprotestujú, neohradia sa, málokedy sa pýtajú. Bez sebavedomia. Bez vôle sa presadiť. Sme národ sluhov,“ povedala.
„Možno nám to zostalo z čias, keď to bola naša stratégia prežitia,“ zauvažovala som.
„Možno. Ale čo teraz? Aj teraz potrebujeme len poslúchať a nepýtať sa?“
Mala som na jazyku poznámku o tom, že nám možno práve poslušnosť umožnila bez reptania ísť domov a prečkať pandémiu, bolo mi však jasné, že to je len jeden hypotetický dôvod, prečo sme tak relatívne šťastne obišli a debata sa už aj tak stočila iným smerom.
Tá veta „Sme národ sluhov“ mi však zostala visieť v hlave ako vyprané tepláky zabudnuté na šnúre uprostred zimy. Nehýbalo sa to a ja som premýšľala, ako to zvesím.
Avari, Maďari, fašisti, komunisti
Počúvam audioknihu Kód života, v ktorej jej autor Robert Plomin vysvetľuje zákonitosti genetiky a to, ako DNA určuje, kým sme. Uvažujem, čo všetko obyvateľstvo na našom území muselo urobiť, aby prežilo, malo možnosť odovzdať gény ďalej a určilo, akí sme.
Vo Fredegarovej kronike zo 7. storočia sa napríklad píše, ako chodievali Avari zimovať do obydlí Slovanov. Do ich postelí si líhali aj s ich ženami a dcérami. Čo robili vtedy muži? Ustlali si v stajni a dívali sa až do jari inam.
Potom naše krajiny plienili Mongoli aj Turci. Zachránili sa tí, ktorí sa vedeli včas ukryť v lesoch a močiaroch alebo sa im pošťastilo kolaborovať. Aké gény odovzdávali preživší svojim potomkom? Lásku k lesom, rýchle nohy a schopnosť pochytiť život zachraňujúce frázy v cudzom jazyku.
Premýšľam nad všetkými tými protihabsburskými povstaniami. Vznikli inde, v Sedmohradsku alebo v Poľsku, tadeto sa len prehnali, vojská nás vyjedli, vybývali, olúpili, pozabíjali.
A potom sú tu udalosti okolo meruôsmeho roku. Toľko odhodlania a tak rýchlo sa minulo, nechali sme sa podviesť a bolo, Štúr zomiera postrelený a bezdetný a všetci tí jeho pekní a múdri mládenci nevedia, ako a za čo by mali ďalej bojovať.
V ďalších rokoch sa to ambicióznejšie pomaďarčilo, to odvážnejšie sa vysťahovalo za prácou, ostali tu väčšinou len tí naši predkovia, ktorí sklopili zrak, obuli baganče, obliekli zástery, šli mlčky do roboty a mysleli si svoje.
