Autor je šéfredaktor Českého rozhlasu Plus
„Prosím Vás o nevykonanie rozsudku vyneseného nad Miladou Horákovou, Závišom Kalandrom, Oldřichom Peclom a Jánom Buchalom. Boli obeťami nacizmu, väzňami nemeckých koncentračných táborov. Som hlboko presvedčený, že si zaslúžia žiť.“ Tieto slová napísal Albert Einstein v telegrame československému prezidentovi Klementovi Gottwaldovi v júni 1950.
Einsteinovu žiadosť odmietol, potvrdil výsledky politického procesu a tak boli menovaní pred sedemsiatimi rokmi 27. júna nadránom vo väznici Pankrác popravení.
Nemci ju nepopravili
Tento rok 2. januára udelila prezidentka Zuzana Čaputová Milade Horákovej rad Bieleho dvojkríža I. triedy in memoriam za mimoriadne zásluhy o Slovenskú republiku, najmä za rozvoj a ochranu demokracie, ľudských práv a slobôd.
Na sociálnych sieťach potom citovala vetu z jedného z listov, ktoré Horáková písala z väzenia rodine: „Choď světem s očima otevřenýma a poslouchej nejen své bolesti a zájmy, ale i bolesti, zájmy a tužby těch ostatních.“ (Listy z posledných dní pred popravou komunisti rodine nedali. Až v roku 1990 ich prevzala dcéra Jana Kánská.)
Prečo si ešte dnes pripomínať život Milady Horákovej a justičnú vraždu, ktorú spáchal nastupujúci komunistický režim? Dôvodov je celý rad, ale zastavme sa pri dvoch: občianskej statočnosti Horákovej a jej oddanosti právnemu štátu. To sú azda najdôležitejšie predpoklady pre udržanie slušného života v spravodlivej krajine.
