Písať tretí raz v krátkom slede o zlyhaniach elít zo Sme rodina znamená koledovať si o obvinenie zo sústredenej diskreditačnej kampane v žolde temných oligarchov, ale aj tak sa nedá ubrániť myšlienke, že plagiátorstvo čelných predstaviteľov koaličnej politickej strany je prinajmenšom taký problém, ako to bolo v prípade Andreja Danka.

Bez zdržovania si povedzme, že výsledky bádania Petry Krištúfkovej a Borisa Kollára sú na okamžité vyobcovanie z akademického prostredia. Skutočnosť, že si ani po vynáleze internetu nedokázali kúpiť obstojné záverečné práce, svedčí zasa o ich ľahostajnosti či bohorovnosti, čo nie je práve najlepšia kvalifikácia na výkon verejnej funkcie.
Krištúfková si nepomôže ani výhovorkou, že na rigoróznu prácu sú celkom iné požiadavky, a tak jej plagiát nemožno prirovnávať k dielu Andreja Danka. Predmetom kritiky predsa nie je odborná úroveň, ale vykrádanie cudzieho diela, čo bolo zakázané, už keď Matej Korvín položil základný kameň Academie Istropolitany.