Autorka pracuje v nadácii Zastavme korupciu a na Gymnáziu C. S. Lewisa
Bolo to začiatkom júna, uprostred vášní okolo hnutia Black Lives Matter, ktoré sa v reaktívnych vlnách valili cez Atlantik, zaplavovali starý kontinent a šťuchali nám ušľachtilým Európanom, čo s tým predsa nemajú nič spoločné, do našich vlastných citlivých miest.
Zabávač Trevor Noah vtedy so zahorknutou ľahkosťou Juhoafričana presídleného do USA komentoval, ako jeho bieli priatelia v štátoch obvykle reagujú, keď sa v debate objaví téma rasizmu a jeho korene v otrokárstve na severoamerickom kontinente. Ja za to nemôžem, ja to nerobím, ja som tam vtedy nebol, hovoria.
Samozrejme, že si tam nebol, máš tridsaťosem rokov, nemohol si tam byť, upokoj sa, smeje sa Trevor a publikum sa s úľavou chechce s ním. Všetci však vedia, že sa klaun dotkol tabu.
To tabu znie: My bieli sme súčasťou skupiny, ktorá konala zlo a už len tento fakt je na hranici únosnosti. Či dokážeme ako-tak férovo pracovať s ťarchou kolektívnej viny, alebo sa téme vyhýbame - popieraním, úpenlivým vzývaním individuálnej zodpovednosti či slastným neproduktívnym sebabičovaním -, je potom už len otázkou miery nášho prístupu k privilégiám vzdelania, poradenstva a zdravej sebahodnoty – ktoré sú aj pre časť bielych ľudí na svete nedostupné.
Keď nevidieť človeka
Ja za to nemôžem, ja to nerobím, ja som tam vtedy nebol - nepripomína vám to niečo? Koľkokrát ste to počuli v debatách o holokauste na Slovensku? Koľkokrát vám to napadlo pri čítaní článkov o policajnom násilí na ľuďoch rómskej národnosti?
A máte pravdu, je dôležité sa ohradiť, naozaj ste tam neboli. Nemôžeme preberať zodpovednosť za minulé činy iných ľudí, nech by to boli aj našimi predkami či príbuznými.
Pri kolektívnej vine sa však vec komplikuje. Tam sa nevyhraňujeme voči zodpovednosti za činy iného človeka, ale snažíme sa uniknúť oblude, ktorá nás presahuje – teda prevzatiu zodpovednosti za spoločenské udalosti nepatriace jednému a za ktoréhokoľvek jedinca môjho kmeňa.
