Školstvo sa stalo najviac postihnutým sektorom koronakrízy. Odhalilo nepripravenosť systému, neschopnosť využívať technológie. Hodina či dve online vyučovania mala skôr symbolický charakter.
Spoločnosť sa na deti vykašľala, ich vzdelávanie prenechala rodičom, ktorí nemajú šancu nahradiť dobrého učiteľa. Nemajú príslušné vzdelanie, a najmä im chýbajú skúsenosti.
Po zmiernení epidemiologických opatrení vláda pustila žiakov do tried, pravda len tých, ktorým sa chcelo. Deti tak skúsili atmosféru „dvoch rokov“ prázdnin.
Situácia z dlhodobého hľadiska nie je problémom školstva, ale celej ekonomiky, spoločnosti. Či sa to niekomu páči alebo nie, školstvo produkuje pracovnú silu. Od jej kvality závisí kvalita života nielen jednotlivcov, ale celého spoločenstva. V súčasnosti sa musí pripravovať na blízku i vzdialenejšiu budúcnosť.
