Spoločný dlh nestačí, treba aj európske dane

Vypočujte si podcast

Počúvajte cez >> Apple podcasty|Spotify|Google podcasty|RSS

Dnes budem hovoriť o nástroji na obnovu európskych ekonomík a o tom, či prijatie tohto nástroja bude pre Európsku úniu takým významným krokom smerom k federalizácii, ako bolo znárodnenie dlhov vtedy ešte len trinástich amerických štátov centrálnou americkou vládou.

V polovici mája predstavili Nemecko a Francúzsko spoločný návrh na vytvorenie fondu obnovy, ktorý by slúžil na podporu znovuoživenia ekonomiky v členských štátoch Únie najviac postihnutých epidémiou Covid-19. Najzaujímavejšou časťou tohto návrhu však bol model financovania nového fondu. Plán Nemecka a Francúzska totiž počítal s vydaním dlhopisov.

Odvtedy prešiel už mesiac a pol a európski lídri budú v júli hľadať dohodu o sedemročnom výhľadovom rozpočte Európskej únie, ktorého súčasťou je aj program obnovy a pôvodný francúzsko-nemecký návrh, ako ho financovať. A ak počúvate Modrú vlnu častejšie, tak viete, že o viacerých parametroch ekonomickej obnovy Únie som tu už hovoril s ekonómkou pani Líviou Vašákovou.

Rovnako je vám asi jasné, že sa k rokovaniam o viacročnom finančnom rámci (lebo tak sa tento strednodobý rozpočet EÚ nazýva) budem opakovane vracať. Podcast, ktorý sa venuje európskemu dianiu, totiž nemôže ignorovať dohadovanie o tom, koľko peňazí bude mať Únia k dispozícii v najbližších rokoch a na čo ich bude vynakladať. Platí totiž, že takmer všetko stojí peniaze, takže to, na čo sa peniaze nájdu, to bude, a naopak, ak sa na niečo peniaze nenájdu, nebude to. Inými slovami, o európskej politike a politikách najbližších siedmich rokov sa najviac dozvieme z toho, v akej podobe bude schválený jej rozpočet.

Ale dnes chcem ešte hovoriť o niečom inom. Myšlienka vydať spoločné európske dlhopisy totiž zaujala predstavivosť mnohých komentátorov, ktorí v nej videli posun k federálnemu európskemu štátu. Samozrejme, ja patrím medzi nich a podobné úvahy na túto tému môžeme nájsť tak vo svetových médiách, ako napríklad aj na stránkach SME, v ekonomickej prílohe denníka N, alebo aj na konzervatívnom internetovom portáli Postoj.

Vo všetkých týchto úvahách sa spomína takzvaný „hamiltonovský moment“, nazvaný podľa jedného z otcov zakladateľov Spojených štátov amerických a zároveň jedného z ich prvých ministrov financií. V marcovom vydaní Modrej vlny som ho stručne vysvetlil takto:

(…) prvý americký minister financií Alexander Hamilton presadil federalizáciu dlhov amerických štátov z vojny za nezávislosť. Bohatšie južné štáty na čele s najbohatšou Virgíniou jeho návrh dlho blokovali. Nakoniec sa dohodol kompromis: výmenou za federalizáciu dlhov podporili severné štáty založenie hlavného mesta na hranici medzi Virgíniou a Marylandom.

Prečo to spomínam? Lebo tento týždeň vyšiel na portáli Postoj rozhovor s Ivanom Miklošom, bývalým ministrom financií z rokov 2002-2006 a v tomto rozhovore sa takzvaný „hamiltonovský moment“ spomína znova. Šéfredaktor Martin Hanus sa pýta pána Mikloša, či obrovský balík pomoci ekonomikám zasiahnutým koronakrízou je „hamiltonovským momentom“. Pán Mikloš to odmieta a zdôvodňuje to tým, že spoločná európska identita nie je podľa neho taká silná, ako bola tá americká pri zrode USA.

Táto odpoveď mi začala vŕtať v hlave, niečo ma na nej vyrušovalo, len som hneď nevedel, že čo. To bolo v utorok večer. Na druhý deň som si na youtube pozrel prednášku historika Timothy Snydera, ktorú zorganizoval Dom európskej histórie tu v Bruseli. Pán Snyder v nej v priamom živom prenose z USA hovoril o konci impérií a o tom, ako podľa neho európsky projekt vznikol – nie ako mierový projekt európskych národov poučených hrôzami dvoch svetových vojen, ale ako odpoveď na koniec európskych impérií.

Načítavam video...

European integration is not a settlement of the WW2, it means something much more significant: it’s settlement of both world wars. It’s an answer to the question of what you do when empires collapse, whether those are land empires in Europe itself, whether those are maritime empires like the Netherlands or France or Britain or Portugal or Spain (…). All along though, the European Union’s story – and this is Schuman’s story and it is basically everyone’s story – the story is that „We are nation states who learn“. And I think this is the danger. Because if you’re nation states who learn what you tend to learn really is that in the past, you were innocent, and that others were the source of problems. If we look at how the European Union functions today we can see the extreme examples of this in, for example, Hungary or, sometimes, in Polish policy where the idea is that, „We were nation states and we CHOSE to join Europe, and our job is just to extract as much from Europe as we can“. But on the contrary, what really happened is that the European Union SAVED the European state: it saved the post-imperial Western state, and in a different way it saved the post-imperial Eastern state. It made the European states as we know them and as they function now, possible.

Keby sme sa rozprávali niekde na káve alebo pri pohári vína, som si istý, že by ste teraz zostali trochu zaskočení. A ak máte podobný zlozvyk skákať ľuďom do reči, ako mám ja, tak by ste ma prerušili s otázkou, že ako presne súvisí „hamiltonovský moment“ a to, že Európska únia sa dá chápať ako odpoveď na rozpad európskych impérií. A dobre by ste sa spýtali, lebo ani mne táto súvislosť nebola hneď zrejmá. Mal som len pocit, že tieto dve témy spolu súvisia a že pochopenie tejto súvislosti umožňuje lepšie rozumieť tomu, čo sa aktuálne deje na európskej úrovni.

Ale asi nestačí povedať len, že Alexander Hamilton presadil, aby americká federálna vláda v roku 1790 prevzala na seba dlhy jednotlivých amerických štátov, ktoré sa zadlžili počas vojny za nezávislosť od Británie. Dôležité je pochopiť, čím sa situácia v rodiacich sa Spojených štátoch podobá na to, čo dnes zažívame v Európe.

Pred necelými deviatimi rokmi, v decembri 2011 – teda dávno predtým, než sa vôbec začalo hovoriť o nejakom „hamiltonovskom momente“ – predniesol americký ekonóm Thomas Sargent prednášku vo Švédskej akadémii vied pri príležitosti prevzatia Nobelovej ceny. A v tejto prednáške opísal podobnosti a odlišnosti medzi Hamiltonovou Amerikou a Európskou úniou :

That’s the United States then: deep discounts on bonds, uncoordinated fiscal policies, 13 countries, messy monetary arrangements and a large federal debt. Freely associate, does that remind you of anything? (Smiech) Maybe. It reminds me of some stuff. But there is some differences. The EU now: there is deep and varied discount on Member States‘ bonds, there is completely uncoordinated fiscal policies (…) There is differences: there is a centralised monetary arrangement (we didn’t have that) and there is no federal debt. (…)

Načítavam video...

Poznámka na okraj: už v čase, kedy odznela táto prednáška, sa začala prijímať európska legislatíva na posilnenie koordinácie fiškálnych politík členských štátov EÚ a pár mesiacov po nej bol vytvorený dočasný euroval. Takže tá podobnosť s východiskovou situáciou Ameriky na konci 18. storočia je z tohto pohľadu ekonomických parametrov ešte o niečo menšia.

No na druhej strane môžeme vidieť aj iné paralely. Hamiltonov návrh na „znárodnenie“ dlhov vtedajších 13 amerických štátov narazil vo vtedajšom Kongrese na silný odpor. Proti boli zástupcovia tých štátov, ktoré svoje vojnové dlhy už splatili – samozrejme, z daní, ktoré museli zaplatiť ich občania. Štáty ako Virgínia argumentovali pred vyše dvesto rokmi rovnako, ako dnešné Holandsko, Fínsko a donedávna aj Nemecko: prečo by sme mali platiť za to, že niekto druhý bol nezodpovedný? Aká je spravodlivosť v tom, že naši občania majú zaplatiť nielen dlhy ich vlastného štátu, ale aj dlhy iných?

To, čo Hamilton navrhol, však nebola len mutualizácia, teda akési znárodnenie, dlhov. Federálna vláda totiž na seba zároveň prevzala aj právomoc vyberať dane aby tieto dlhy mohla splácať.

No a teraz sa dostávame k tej hlavnej otázke: prečo to vlastne Hamilton celé vôbec navrhol? Veď na splácanie federálneho dlhu by mu stačila nová právomoc vyberať dane. Tým že prevzal aj dlhy jednotlivých štátov, vlastne si len skomplikoval život, nie?

Áno, ale malo to svoj účel, bol za tým zásadný politický kalkul. Opäť dám slovo nositeľovi Nobelovej ceny za ekonómiu pánovi Sargentovi:

Why did they bail out the states? Hamilton tells you: he wants to bail out the individual states because he wants to make the creditors of the states become advocates of the strong central government. Sufficiently strong that it has the power to tax. So these creditors of the government become supporters of a high tax state. Well, high meant 2 percent of the GDP. High enough to service government debt which they owned. Maybe if you owned that debt you might be in favour of that, too.

Čiže Alexandrovi Hamiltonovi nešlo len o spoločný dlh, ale spolu s ním aj o vlastný zdroj príjmov federálnej vlády na servisovanie tohoto dlhu. A práve to môže byť dôvodom pre určitú zdržanlivosť pri popisovaní francúzsko-nemeckej iniciatívy ako „hamiltonovského momentu“. Vo svojom vyhlásení totiž predstavitelia týchto krajín, pán prezident Macron aj pani kancelárka Merkelová, spomenuli len jediný zdroj budúceho splácania európskych dlhopisov, a to zvýšenie príspevkov členských štátov do spoločného rozpočtu.

Nie je žiadna náhoda, že Hamilton chcel federálny dlh financovať výberom federálnych daní – a nie napríklad príspevkami od jednotlivých štátov. Financovanie cez priame príspevky či odvody zo štátnych rozpočtov alebo z daní, ktoré štáty vybrali pre vlastnú potrebu, motivuje vlády jednotlivých štátov k tomu, aby svoje členstvo vo vyššom celku vnímali ako prospešné vtedy, keď z neho získajú viac peňazí, než doňho odvedú. Tie benefity členstva, ktoré sa nedajú vyčísliť ako rozpočtový príspevok, majú vlády aj občania sklon ignorovať.

Priame financovanie najväčšej časti rozpočtu Európskej únie z rozpočtov členských štátov spôsobuje, že rozhodovanie o rozpočte je čoraz ťažšie a konfliktnejšie – hlavne kvôli tomu, že umožňuje určiť, ktoré štáty sú čistí prispievatelia a ktoré patria medzi čistých príjemcov. A z toho vyplýva ďalší problém: čistí prispievatelia majú motiváciu znižovať celkový rozpočet Únie bez ohľadu na objektívne potreby a výzvy. A to napríklad znamená, že nikdy nebude dosť európskych zdrojov na to, aby s ich pomocou chudobné členské štáty dobehli tie bohaté.

Všetky tieto negatíva dnes vidíme pri diskusii o budúcom finančnom rámci. Všetky súvisia s tým, že Európska únia je financovaná prevažne z rozpočtových transferov od jej členských štátov a nie z výberu vlastných daní. Ak „hamiltonovský moment“ pozostáva nielen z vytvorenia spoločného dlhu, ale aj z garantovania nezávislého zdroja príjmu na splácanie tohto dlhu, potom nemecko-francúzska iniciatíva naplnila jeho definíciu len spolovice.

A to je podľa mňa málo.

Vráťme sa však k myšlienke pána Mikloša, že predpokladom „hamiltonovského momentu“, teda jednoznačného ekonomicko-politického kroku smerom k federácii, je pocit zdieľanej identity štátov, ktoré by mohli do takéhoto federálneho zväzku vstúpiť. Na prvý pohľad to dáva zmysel, najmä ak máme pred očami dnešné Spojené štáty americké. Lenže spoločná identita sa v čase schválenia Hamiltonových návrhov ešte len tvorila. Podľa sčítania z roku 1790 žili v 13 amerických štátoch spolu necelé štyri milióny ľudí. Z nich asi len polovicu tvorili etnickí Angličania. Ale k početným menšinám patrili napríklad aj Nemci, Holanďania a Francúzi – no a samozrejme Afričania. Tieto etnické skupiny oddeľovala nielen história a jazyk, ale aj náboženstvo (írski katolíci, francúzski hugenoti a rôzne ďalšie formy protestantizmu) a hlavne rozdielny postoj k otrokárstvu, ktorý sa časom stále vyostroval, aby sa nakoniec stal príčinou občianskej vojny.

Ak môžeme hovoriť o nejakej zdieľanej identite, tak to bola identita, ktorá vznikla na základe spoločného boja za nezávislosť od Británie. A práve preto bola federalizácia dlhov oficiálne zdôvodnená tým, že tieto dlhy boli vlastne príspevkami jednotlivých štátov k spoločnému zápasu, ktoré federálny štát kompenzoval tým, že ich prevzal na seba. Toto zdôvodnenie sa ukázalo ako dôležité v roku 1840, kedy federálna vláda odmietla prevziať na seba dlhy štátov aj za cenu dočasného poklesu dôvery na finančných trhoch. Zdôvodnila to tým, že tieto dlhy – na rozdiel od tých prvých – nevznikli ako príspevok k spoločnej veci, ale ako dôsledok investícií vlád štátov do ich vlastnej infraštruktúry, z ktorej mali úžitok len občania daného štátu.

Skúsme sa na dnešný 750-miliardový európsky balík obnovy pozrieť z tohto hľadiska, teda ako na znárodnenie, mutualizáciu predpokladaných dlhov členských štátov v boji proti ekonomickým následkom pandémie. Analógie medzi týmto zápasom a vojnovým úsilím sa objavovali už od momentu, kedy ochorenie naplno vypuklo v severnom Taliansku a začalo sa šíriť do ostatných európskych štátov. V tomto zápase platí, že úspech Nemecka napríklad aj Slovenska je nepredstaviteľný bez úspechu Talianska a Španielska – podobne, ako keby sme čelili vojenskej hrozbe.

A možno práve preto aj argumenty v prospech spoločného dlhu, ktorý by pokryl aspoň časť očakávaných výdavkov na obnovu, tak veľmi pripomínajú úvahy Alexandra Hamiltona. Rovnako ako on pred 230-timi rokmi, aj my dnes hovoríme o tom, že ide o jednorázovú odpoveď na výnimočnú situáciu, nie stály mechanizmus. Peniaze získané z predaja európskych dlhopisov budú vedené ako samostatná položka rozpočtu Únie, a to nielen kvôli vyššej transparentnosti, ale aj preto, aby sa zdôraznil ich dočasný charakter.

Ako toto všetko súvisí s prednáškou pána Snydera? Kľúčom sú jeho slová o nevinnosti, ktorá je súčasťou mytológie národných štátov. Mýtus o vlastnej nevinnosti nielenže neumožňuje pochopiť pôvod a skutočný potenciál európskeho projektu, ale ako hovorí profesor Snyder, ak sme ako národný štát vstúpili do EÚ, pretože sme sa poučili zo svetovej vojny, tak z toho vyplýva, že kedysi v minulosti sme boli nevinní. A samotná táto možnosť počiatočnej nevinnosti zase znamená, že zdrojom problémov nie sme my sami, ale vždy naše okolie, tí druhí.

Sú to Taliani, ktorí neskoro reagovali na nový vírus a vôbec, dovolili, aby u nich vznikli veľké čínske komunity. Sú to Briti a Švédi, ktorí nevyhlásili celonárodnú karanténu a teraz nás ohrozujú. Sú to Nemci, ktorí zastavili kamión s našimi maskami (hoci sa neskôr ukázalo, že nie). Problémom sú všetky juhoeurópske štáty, lebo nevedia robiť ekonomické reformy a problémom sú aj odnárodnení Slováci žijúci v zahraničí, ktorí „nám to kazia“. My sme nevinní a obete, preto si samozrejme zaslúžime pomoc, ale sme proti tomu, aby sme museli splácať nejaké dlhy kvôli nezodpovednosti Talianov, Španielov, Grékov či Francúzov.

Podobné presvedčenie o vlastnej nevinnosti spájalo aj dávnych amerických odporcov Hamiltonovho návrhu na federalizáciu vojnových dlhov jednotlivých štátov. A zatiaľ čo Timothy Snyder sa ho snaží prekonať trpezlivým vysvetľovaním a osvetou, mladý Alexander Hamilton ponúkol pragmatický argument v podobe bezpečných dlhopisov, ktoré pre vec federácie získali nielen zahraničných, ale aj domácich veriteľov.

Práve tento rozmer asi najviac chýba návrhu, ktorý majú dnes na stole európski lídri – totiž finančné zainteresovanie občanov na úspechu projektu finančnej obnovy Únie ako celku, nielen členského štátu, v ktorom žijú a pracujú. Ak by európske dlhopisy ponúkali vo svojom investičnom portfóliu európske banky, ak by ich kupovali dôchodkové fondy, ak by sa ľudia museli rozhodovať, či do nich investujú, alebo nie, začali by chápať, že aj ich vlastná, privátna budúcnosť závisí od toho, či bude Únia schopná splácať svoje dlhy. A ak by sa potvrdilo, že áno a že aj vďaka tomu budú mať vyšší dôchodok, dopyt po európskych dlhopisoch by narástol exponenciálne. Ich splácanie by si žiadalo nové zdroje príjmov, ktoré by neboli závislé od rozpočtov členských štátov – čiže nové dane.

Toto by bol onen „hamiltonovský moment“, ktorý by znamenal zrod Spojených štátov európskych.

Teda aspoň podľa mňa.