Autor študuje filozofiu a antropológiu na FiF UK
Postoj OĽaNO ku kauze Borisa Kollára je správny. No iba potiaľ, pokiaľ tvrdí, že by sme ho nemali redukovať len na Kollára. Absolútne mimo témy je karikatúra neobhájiteľného, ktorá sa skončí až pri premiérskej úvahe o treste smrti za navádzanie na potrat. Navyše, pre protikorupčné hnutie ide o kontraproduktívnu obhajobu.
Plagiátorstvo a podvodné získavanie titulov je v prvom rade infantilná zbabelosť a neschopnosť niečo hodnotné vyprodukovať. V tom druhom rade, ak sú do toho vedome zainteresované aj iné osoby, ide už o formu korupcie. Adekvátnejší pojem neexistuje.
“Plagiátorstvo a podvádzanie na akademickej pôde nie sú minulosť a neobmedzujú sa na známe osobnosti.
„
Táto manipulácia zľahčuje situáciu, vytvára okolo veci obludné konšpirácie a ignoruje jeden prostý fakt – jediný, kto sa teraz sprisahal proti Kollárovi, je samotný Kollár a jeho čestné, ale klamlivé vyhlásenie v úvode diplomovky, ako aj všetky ďalšie klamstvá.
Rozmazávanie hraníc tolerancie ľuďmi nás vracia do čias, keď Kollár "vyrastal", totiž do mafiánskych deväťdesiatych rokov. Tie sú dodnes súčasťou jeho mentality, keď morálny apel dezinterpretuje ako vydieranie, pričom jediný, kto teraz vydiera, je opäť len on, keď tvrdí, že odíde z troch vládnych stoličiek.
Vzniká tak začarovaný kruh korupčnej atmosféry, ktorá poškodzuje širšiu spoločnosť. To si treba povedať na rovinu, inak sa dostaneme na rovinu pokrytectva.
Duch zákonov
Opustiť začarovaný kruh si vyžaduje jeho pochopenie. Ak nám naozaj ide o nový kultúrno-politický typ, k prevencii pred korupciou (a nielen pred ňou) patrí autentický morálny kód.
Sociálna kontrola založená na takomto kóde funguje oveľa efektívnejšie ako nákladné a odosobnené inštitucionálne mechanizmy, ktoré vznikajú a pôsobia zväčša až ex post. Žiaľ, často s nejasným koncom, ktorý v našom prostredí zľudovel do výroku "skutok sa nestal".
