Autorka je antropologička a vysokoškolská pedagogička
Slovenské univerzity nie sú jednoliaty celok a aj v rámci jedného pracoviska môžu fungovať rôzne praxe. Máme univerzity, fakulty, katedry a vyučujúcich – dúfajme, že ich je väčšina –, ktoré majú striktne antiplagiátorskú prax, a očividne aj také, ktoré ju nemajú.
Nemať medzi absolventmi plagiátorov neznamená len dať diplomové práce skontrolovať softvérom. To je len časť antiplagiátorských opatrení. Poctivá školiteľská práca, v rámci ktorej sa vedúci či vedúca dlhodobo pravidelne stretáva so študentmi nad prvými, druhými a ďalšími verziami ich diplomových či dizertačných prác, je ďalšia časť. Nie všetci školitelia a školiteľky túto prácu robia. Nie všetci majú na ňu podmienky.
Podľa Veroniky Remišovej nie je odpísaná diplomovka Borisa Kollára koaličný problém – je to vraj len jeho osobný problém. Aj podľa Richarda Sulíka je kauza ukončená a netreba sa v nej viac rýpať. Ako to však s kauzami verejných osobností býva, čo sa tvári ako osobné, máva verejné dôsledky. A „nerýpanie sa“ v niečom nie je také neutrálne, ako by sa zdalo.
Ak premiér na facebooku nemiestne žartuje, že jediný, pri kom si môžeme byť istý, že nemá falošný titul, je Dr. Oetker, vysmieva sa väčšine študentov a študentiek, ktorí poctivo pracovali na diplomových prácach a dizertáciách. Zároveň spochybňuje prácu školiteľov a školiteliek, ktorí si robia prácu poriadne – dodajme, že za podmienok, ktoré majú od ideálnych ďaleko.
Slovensko sa radí medzi krajiny, ktoré majú v rámci EU najnižšiu mieru všeobecnej dôvery – nedôverujeme ľuďom vo všeobecnosti, nedôverujeme politikom ani autoritám, či už ide o lekárov, alebo o policajtov.
Ešte aj rodine dôverujeme menej, ako je bežné v západoeurópskych krajinách. Politické akceptovanie toho, že si Kollár kúpil titul, len umocňuje nedôveru v politickú reprezentáciu a nepomáha nám ani budovať dôveru v kvalitu našich vysokých škôl (zo Slovenska odchádza študovať do zahraničia o pätnásť percent viac študentov ako je priemer OECD).
Politické odsúdenie Kollára by bolo dôležité symbolické gesto. Ale aj bez tohto individuálneho gesta môže začať konať ten, kto má v tomto prípade reálnu možnosť robiť aj iné ako symbolické gestá: Slovenská akreditačná agentúra pre vysoké školstvo by mala zvážiť, či majú mať akreditáciu univerzity, kde sa očividne dá získať titul bez práce.
