Nie som prikovaný k stoličke, je nový politický slogan povýšený na úroveň „zvládneme to“ alebo významovo skôr na ficovské „ja nikam neodchádzam“.
Už aj ľudia bez akademického titulu si význam Lege artis pozreli v slovníku, lebo posledné týždne tento výraz poletuje v politickom priestore a smutne pripomína našu tradíciu: nenašlo sa porušenie zákona, a tak politik neodstupuje.

A všetko to morálno-etické, ktoré sa nevyhnutne na akademické podvody verejných činiteľov nabaľuje, by od diškurzu najradšej oddelili ako výrastok na nohe. Lebo len komplikuje výkon ich poslania. Lenže to poslanie je nevyhnutne spojené s morálkou.
Argumenty okolo podvodných titulov, napríklad že to boli také časy, len ukazuje, akú mizernú pozíciu má vzdelávanie v tejto krajine.
Branislav Gröhling sa teraz dušuje, že aj keď má čestné členstvo v klube subštandardných diplomoviek, on ako minister školstva ustráži, aby protiplagiátorská legislatíva mala dostatočne ostré zuby. To, že bol prichytený, ho vraj bude ešte viac motivovať.
Ale k čomu bude jeho akademický príbeh motivovať študentov a učiteľov? Mnohých pravdepodobne k otázke: bolo také náročné nájsť ministra školstva s čistým akademickým štítom?