Slovensko je síce smutná, ale zato šťastná krajina. Tu sa človek nemôže mať zle.
V dobrých časoch vlády razia politiku, že je povinnosťou štátu podeliť sa s občanmi o plody ich práce. Úspech je predsa výsledkom tvrdej práce našich mimoriadne šikovných a pracovitých občanov a mal by dostať podobu sociálnych balíčkov. Veď keď sa bude dariť, ekonomika to utiahne.
“Väčšina objemu ide na vrub toho, čo sa tu pätnásť rokov vyčítalo Smeru: na okamžitú plošnú spotrebu.
„
A keď, naopak, fotóny priazne pohasnú, vláda rozvážne dospeje k poznatku, že ľudia za krízu nemôžu. V závislosti od okolností ju spôsobili vlci z Wall Streetu, wu-chanské chemicko-biologické laboratóriá, prípadne osvedčení židojašteri, to už je celkom jedno. Podstatné je, že ľuďom sa na nič nesiahne, naopak, treba ich v ťažkých časoch podporiť sociálnymi balíčkami. Tie pomôžu aj ekonomike, ktorá časom vyrastie a všetko utiahne.
No, neutiahne a je perfídne, keď ich minister financií prezentuje ako formu záchrannej stimulácie ekonomiky. Pravda, na „helikoptérovú pomoc“ pre zamestnávateľov ju všelikto vyzýval a fiškálna expanzia je štandardný nástroj boja proti kríze. Ibaže štát si za tie peniaze nemá kupovať priazeň, ale budúce príjmy.
