Prestaňme. Normálne s tým skončime a buďme k sebe aspoň na chvíľku úprimní.
Nepoužívajme argument, že veda potvrdzuje náš postoj. Pretože nepotvrdzuje, nie veda prírodná, veda, ktorá môže vykonať experiment a ukázať fakty. Toto je spor nášho presvedčenia s presvedčením iným.
Dokonca je to čosi viac, je to súboj vier: našej a viery ľudí, ktorí tvrdia čosi iné. Je to spor, v ktorého úplnom jadre je rozhodnutie, ktoré nie je výsledkom vedeckého skúmania. A ktoré nemá s biologickými dôkazmi, ich overením a vyvracaním nič spoločné.
Toto je v skutočnosti spor o potratoch. Nerobme si pri ňom z vedy rukojemníka.
Začnime ľudskými právami
Pokúsme sa to totiž aspoň trochu to vysvetliť.
V súčasnej spoločnosti považujeme za samozrejmé, že ľudia majú práva a povinnosti. Sociálni a politickí filozofi tú skratku odpustia, no základné ľudské práva môžeme v princípe zjednodušiť na štyri: na právo na život, právo na zdravie, právo na majetok a právo na slobodu prejavu. Tieto práva si zároveň nie sú rovné a ich hierarchia je presne taká, v akom poradí sme ich spomenuli.
Preto zo svojho obchodu môžete vyhodiť hocikoho, kto sa vám vnútri bude pokúšať vylepovať nejaké plagáty, preto vám môže štát v prípade pandémie zavrieť fitnescentrum, preto hovoríme o primeranej obrane v prípade ohrozenia.
Skrátka, prejavuje sa to v našich zákonoch a kultúrnych vzorcoch správania sa, aj keď o tom často netušíme alebo sme nad tým nikdy neuvažovali.
Lenže koncept ľudských práv má síce nejaký historický vývoj a má množstvo užitočných dôvodov, prečo existuje, no nie je prírodným zákonom. A nie je faktom podobným, ako keď sa hmotné telesá navzájom priťahujú nejakou silou, ani sa nedá experimentálne overiť ako zloženie protónu. Ako spoločnosť sme sa dohodli, že takto je to správne. Prijali sme to na základe našej viery.
