Autor je vedecký pracovník v Ústave európskych štúdií a medzinárodných vzťahov Univerzity Komenského v Bratislave a odborný asistent na Katedre bezpečnostných štúdií Univerzity Karlovej v Prahe.
Minulý mesiac sa Putin náhle rozhodol vyrukovať s večne živou témou ruskej politiky, že "Rusko nie je iba krajina", ale "v skutočnosti aj samostatnou civilizáciou". Pre hocikoho, kto aspoň v minimálnej miere venuje pozornosť tejto obrovskej krajine, nie je táto myšlienka ničím novým.
Úvahy o Rusku ako o odlišnej civilizácii sa opakujú od devätnásteho storočia. Ruskí slavofilovia svoju krajinu vnímali ako poverenú historickou misiou zachrániť Západ pre úpadkom a náboženskou skostnatenosťou. Navyše, Nikolaj Danilevskij svojím rozprávaním o rozličných nezápadných kultúrno-historických typoch dokonca predstihol Samuela Huntingtona.
V dvadsiatom storočí na túto tradíciu nadviazali ruskí euroázianisti, pričom na zdôraznenie svojich argumentov používali geografické dôkazy. Tak či onak, predstava samostatnej civilizácie sa vždy navracala k tej istej neodbytnej myšlienke. A síce, že Rusko nie je Západ. Iróniou je, že Západ do dnešných dní zotrval predmetom ruského záujmu.
Najčerstvejším znázornením je obrovský rozruch a znepokojenie, ktoré nad osudom západnej civilizácie vyjadrujú ruská televízia a sociálne siete, pozorujúc protesty Black Lives Matter a "lynčovanie" pamätníkov.
Dosah na strednú Európu
Večne živé myšlienky o "odlišnej civilizácii" mali dosah aj na strednú Európu. V devätnástom storočí v Rakúsko-Uhorsku vyzdvihoval líder slovenských národných obroditeľov Ľudovít Štúr cárske Rusko ako vodcu slovanského sveta, ktorému bude patriť budúcnosť ľudstva, kým v morálne skazenom Západe videl voz rútiaci sa do priepasti.
Vládcovia mnohonárodnostného Uhorska, v ktorom pôsobili slovenskí obroditelia, hlboko opovrhovali panslavizmom, vnímajúc ho ako Ruskom podporovaný plán namierený proti maďarskej štátnosti.
V dvadsiatom prvom storočí urobili dejiny ironický kotrmelec. Zatiaľ čo sa Slovensko štylizovalo do úlohy proeurópskeho ostrova v strednej Európe, najlepším priateľom Moskvy sa nestal nikto iný než maďarský premiér Viktor Orbán.
Keď na to príde, medzi týmito krajinami existujú zaujímavé paralely.
Ako dokazuje nedávna štúdia maďarského politológa Pétera Balogha, uverejnená v časopise Eurasian Geography and Economics, Maďarsko prepojilo mýtus o bašte kresťanského Západu so svojou vlastnou formou euroázianizmu a s pátraním po orientálnych, neeurópskych koreňoch krajiny.
“Navracajúc sa k starým civilizačným predstavám Rusi zasa raz presvedčili samých seba, že sú výnimoční a majú v rámci medzinárodnej komunity nárok na špeciálne postavenie.
„
Doktrína Orbánovej zahraničnej politiky "otvorenej na Východ" spopularizovala zvýšené kontakty s eurázijskými autoritárskymi silami vrátane Ruska a vykreslila ich ako ekonomickú a politickú alternatívu liberálneho demokratického Západu.
Konzervatívni intelektuáli v Rusku dychtivo nadviazali na Putinove výroky o tom, že ich krajina je civilizáciou samou osebe, pretože vlastní typ mäkkej sily prezývanej "civilizačný šarm".
Ako tvrdí Boris Mežujev, Rusko má moc "upútať záujem niektorých členov Spoločenstva nezávislých štátov, ako aj Abcházska, Južného Osetska, Podnesterska, Donbasu, či dokonca niektorých stredoeurópskych štátov, ktoré by s nami, keby by nebolo Európskej Únie a NATO, vytvorili nejakú formu civilizačného bloku".
Prečo môže Visegrád rebelovať Čítajte Zjednotenejší a zároveň rozdelenejší
Pokiaľ ide o "civilizačný šarm", nepôsobí tento zoznam schudobnených a odtrhnutých území pod nadvládou autoritárov práve impozantne. Na druhej strane, stredoeurópske krajiny sa po páde komunizmu rozhodli "vrátiť na Západ". A hoci vo veľkej európskej rodine dochádza občas k hádkam, jednako zostávajú tieto štáty späté so západnou Európou.
Ako vraví Jaroslav Šimov, "dnešná Európska únia sa stáva súbežne zjednotenejšou, no zároveň rozdelenejšou". Počas tridsiatych rokov vytvorili "stará" a "nová" Európa tesnú sieť ekonomických, politických, kultúrnych a súkromných vzťahov. Čiže, hoci maďarskí vodcovia experimentujú s euroázianizmom a obdivujú veľkú ruskú civilizáciu, robia tak pod ochranou NATO a EÚ. Podobne ako slovenskí rusofili z bezpečnej vzdialenosti.
Zdá sa, že samotný Orbán si to veľmi dobre uvedomuje. Keď v roku 2015 inštruoval svoj diplomatický zbor o ukrajinskej územnej integrite, upozornil ich, že"medzi Ruskom a Maďarskom sa vždy musí ešte niečo nachádzať. Obyčajná hranica nám nestačí, musí tam byť niečo viac. Zvrchovaný štát. Čím väčší, tým lepšie".
Podobne ako Maďarsko, Rusko už dlho žije v geopolitickej dvojznačnosti, s obrazmi seba samého, ktoré si vzájomne konkurujú. Tradičný ruský rozkol medzi "westernizátormi" a tými, ktorí Rusko vnímajú ako odlišnú civilizačnú entitu (slovanskú, eurázijskú alebo inú), pretrváva do dnešných dní.
S koncom studenej vojny mnohí očakávali výhru "westernizátorského" postoja. Dajúc zbohom svojim imperialistickým ambíciám, Rusko by sa konečne stalo "normálnou európskou krajinou". Ale ako ukázala ukrajinská kríza v roku 2014, tieto očakávania boli predčasné.
Prečo tento plán zlyhal a prečo je téma "samostatnej civilizácie" v Rusku večne živá?
Civilizácie nie sú objektívna realita
Ako tvrdia niektorí, je to preto, lebo Rusko je naozaj civilizáciou. Slovami Molotovovho vnuka Viačeslava Nikonova "je priveľké a priruské" na to, aby sa stalo ďalšou západnou krajinou. Ale civilizácie vo všetkej pravdepodobnosti neexistujú ako objektívna realita.
Huntingtonovo tvrdenie o ich "konfrontácii" je veľmi populárne u novinárov a niektorých politikov (najmä v Rusku a stredovýchodnej Európe). Niet sa čo čudovať. Je jednoduché, chytľavé a zdanlivo všetko rýchlo vysvetlí.
Ale len málo politických vedcov mu prejavilo podporu. Myšlienka, že civilizácie sú objektívne jestvujúce entity s jasnými hranicami, v praxi neobstojí.
Civilizácie mali definovať etnicita a náboženstvo. No ak jedna civilizácia, dajme tomu, že vedená Ruskom, má zjednocovať všetkých vyznávačov pravoslávnej cirkvi alebo všetkých Slovanov, prečo je potom tridsaťosemmiliónové Poľsko katolícke a je spokojným členom EÚ a NATO, podobne ako pravoslávne Grécko či slovanské a zároveň pravoslávne Bulharsko a Čierna Hora?
Nie, nezdá sa, žeby civilizácie alebo hranice medzi nimi existovali objektívne. Oveľa pravdepodobnejšie je, že ide len o ideologické konštrukty vytvorené politikmi a intelektuálmi. Navyše, súčasná ruská rétorika o "samostatnej civilizácii" je produktom rozčarovania jeho vládcov z toho, čo nastalo po komunizme.
Traumatizovaní zmätkami tranzície a sklamaní zo straty statusu supermocnosti rýchlo zanechali "westernizátorský" postoj integrácie Ruska na Západ, a namiesto toho sa chytili starých myšlienok hovoriacich o výnimočnom postavení krajiny.
Jestvujúc radšej ako "civilizačný štát" (termín, ktorý vo svojich kampaniach používa Putin) než ako len ďalší národný štát v sebe zahŕňa špeciálne práva a privilégiá, okrem iných právo na "sféru vplyvu" v stredovýchodnej Európe, ako aj právo ignorovať Západ, ak náhodou vyjadrí pohoršenie nad tým, ako sa Rusko správa k svojim susedom.
Východné partnerstvo je dobré najmä pre strednú Európu Čítajte Budovanie mimoriadneho postavenia
Keď Rusko v roku 2014 anektovalo Krym a zorganizovalo vzburu vo východnej Ukrajine, konečne vysvitlo, že jeho postkomunistický prechod na "normálnu krajinu" zlyhal.
Myšlienky o mimoriadnom postavení Ruska ako o "samostatnej civilizácii", ktoré viedli k týmto udalostiam, sa však budovali už mnoho rokov predtým. Navracajúc sa k starým civilizačným predstavám a ich pretavením do nového šatu Rusi zasa raz presvedčili samých seba, že sú výnimoční a majú v rámci medzinárodnej komunity nárok na špeciálne postavenie.
Z dlhodobej perspektívy uviazlo Rusko s rokom 2014 na mŕtvom bode. Anexia Krymu ho ešte viac vzdialila susedom aj Západu a skomplikovala budúce rokovania.
O šesť rokov neskôr sa starnúci Putin v snahe vládnuť neobmedzene rozhodol zmeniť ústavu, ponechajúc tak osud Ruska opäť neistý a riskantný. Niektorí sa teraz zamýšľajú, či neodvratný kolaps autoritárskeho režimu (podobne ako v rokoch 1917 a 1991, keď sa krajina zmietala v chaose a stratila niektoré územia) aj v budúcnosti povedie k implózii štátu.
Ako sme sa sem dostali? História má na tento stav početné a komplexné vysvetlenia. Ich časť má určite do činenia s ruskou neschopnosťou odolať pokušeniu vidieť sa ako "nielen ďalšia krajina", ale ako odlišná civilizácia požívajúca špeciálne práva a výhody.
Nórsky rusista Iver Neumann raz napísal, že ruská identita bola vždy "uväznená vo vzťahu s Európou". Zdá sa, že myšlienka "samostatnej civilizácie" sa pre krajinu stala aj typom intelektuálnej pasce. Viditeľne jej zabránila vyrovnať sa s neobyčajnou minulosťou a úspešne dokončiť prechod z postkomunistickej krajiny na liberálnu demokraciu.
Článok publikujeme v spolupráci s Visegrad/Insight.
Autor: Aliaksei Kazharski
