Dejiny odvolávania v NR SR sú pomerne bohaté, a preto z nich možno vyvodiť aj zovšeobecnenie. Tuto ho predkladáme: Opozícia na základe výraznej kauzy naberie chuť a vôľu odvolávať. S myšlienkou, že zaznejú argumenty, ktoré sa síce nezúročia hneď na mieste, ale vo volebných počtoch.
Ako príklady tu slúžia reči, ktoré zazneli pri odvolávaní Plavčana po eurofondovej kauze, Richtera po Čistom dni, Danka v plagiátorskej záležitosti, Glváča po prevalení jeho kontaktov s Alenou Zsuzsovou.
Odvolávajúci tu mohli mobilizovať širokú verejnosť privolávaním pozornosti na možné porušenie bezpečnosti štátu, vylievanie peňazí na vedu či ohrozovanie mladistvých v štátnych zariadeniach. V neposlednom rade aj na existenciu plagiátora v druhej najvyššej ústavnej funkcii.
Tomuto nijako nezodpovedá reč, ktorou sa poslanec Blanár domáhal odvolania Igora Matoviča.