Autorka pracuje v nadácii Zastavme korupciu a na Bilingválnom gymnáziu C. S. Lewisa
Leto v meste. Ranná jazda na bicykli do práce. Beží film. V parku v Ružinove, hneď pri trhu uprostred bytoviek, sa pasú labute na planých ringlotách. Priletia každý deň tak na pol deviatu, hovorí mi dôchodkyňa, kým ledva brzdím pred jej tučným ale pohyblivým pudlom.
Pani v stánku s melónmi pri plote cintorína flirtuje s potetovaným hrobárom, za kasou sedí pehavý chlapec ponorený do sladkého nevedomia displeja mobilu.
Pri Štrkoveckom jazere, na lavičke s najlepším výhľadom, tróni uprostred vankúšov z igelitek bezdomovec a číta Sienkiewiczovu Potopu.
Chodníky pod agátmi pri Justičnom paláci sú obsypané klzkým bledozeleným kvietim, z brány policajného riaditeľstva sa vykníše korpulentná dáma a s pôžitkom vdýchne nikotín.
Na začiatku nábrežia je tabuľa s nápisom „Havária horúcovodu“. Popred ňu prechádza párik ostýchavých turistov, ruky im hompáľajú poniže plecniakov, občas sa dotknú a odskočia ako pri údere elektrickým prúdom.
Civím do tvárí cyklistov, ktorí šliapu oproti, letný vzduch sviští a na pozadí beží druhý film.
Odpisovanie je vraj kolegialita
Premiérova diplomovka je plagiát. Diplomovka ministra školstva je kompilát. Diplomovka predsedu parlamentu je plagiát. Ľudia hovoria: načo to riešiť, je to irelevantné.
Decká na stredných školách hlásia, že odpisovanie je norma. V bližšej debate s nimi sa objavuje pozitívne prežívaná hodnota kolegiálnej pomoci proti spoločnému nepriateľovi.
Prváci na univerzitách dostanú rýchlokurz vedeckého písania – labyrint pravidiel citovania plus požiadavku na vlastný myšlienkový prínos. Tí poctiví sa to naučia, ale nikto im zväčša nepovie, prečo je to dôležité.
O duchu zákonov a pravidiel veľa nepočuť – nejaká patetická sprostosť, či čo?
V susedstve vlkov a medveďov
Na workshopoch so stredoškolákmi často vládne strach sa ozvať a povedať svoj názor. Radšej povedz, že nevieš, keď sa ťa budú v škole pýtať, čo si myslíš, radí babička v kuchyni, pripravená chrániť potomkov pred patáliami – fyzicky sa nachádzajúca v dvadsiatom prvom storočí, emocionálne v roku tisícdeväťstosedemdesiat.
Vysloviť vlastnú myšlienku je riziko, znie nevedome dedený odkaz. Kontext sa už dávno zmenil, strach ostáva – poznáte to, ako keď v rodine trváme na zvyku, že smeti sa po zotmení nevynášajú, aj keď už zopár storočí nesídlime v susedstve vlkov a medveďov.