Každoročný dúhový pochod by mal byť apelom na vládu aj širokú verejnosť, aby priznali LGBT ľuďom priaznivejší status. To je v politickej fantázii pomerne široký pojem, ale v zásade ide o odstraňovanie bariér tam, kde ich pociťujú.

Tak, ako sme si osvojili myšlienku, že ľudia na vozíku či so zníženou mobilitou majú mať uľahčený prístup do budov a spojov – pristavujú sa rampy či výťahy –, podobne nás žiadajú LGBT ľudia, aby sme im zjednodušili život.
Debata sa krúti najmä okolo uznania spolužitia párov rovnakého pohlavia, ktorých, prirodzene, nebaví vybavovať si na každý úkon špeciálny papier a najmä sa robiť záhadnými a tvrdiť, že žijú s kamarátkou či takým nejakým spolubývajúcim. Pretože spoločnosť po nich stále chce, aby transparentnosť bola zároveň zahanbujúca.
Škoda však, že Pride zužujeme na debatu medzi zástancami registrovaných partnerstiev a ich odporcami, ktorí chcú – často z náboženských dôvodov – chrániť výlučnosť manželstva a symboliku rodiny pred nájazdmi novotvarov.