Bolo to nedôstojné a tragikomické, ale aj keď bez kúska osobnej sebareflexie máme kauzy diplomových prác viac-menej za sebou. A teraz konečne do práce.
Od skončenia historického summitu, na ktorom európski lídri schválili nebývalú ekonomickú pomoc a nenápadne urobili ďalší krok k federalizácie Únie, uplynul už celý pracovný týždeň a ešte sme od žiadneho slovenského politika – ani premiéra, ani kľúčových ministrov,- nepočuli, čo sa ide diať s európskou pomocou.
Nikto nečakal detailný reformný plán vytiahnutý zo šuflíka, hoci po rokoch v opozícii aspoň nejaký naozaj mohol byť. Ale stačilo aspoň „začíname zajtra, toto je môj tím, ktorý pripraví reformy a tie reformy sledujú tento cieľ“.
Akoby vízia Slovenska o desať rokov chýbala. Áno, vieme, že nechceme mafiu, korupciu a zbytočnú byrokraciu. Ale to sme vedeli aj pred voľbami či pred rokom.
Najbližšie tri mesiace môžu rozhodnúť o budúcich dekádach, rovnako, ako keď sa postavila prvá Dzurindova vláda v roku 1998 a oznámila, že aj za cenu veľkých strát a tvrdých reforiem, Slovensko skončí v Únii spolu so svojimi susedmi.
Zatiaľ má najbližšie k tomu Richard Sulík so svojím odvodovým koliečkom (o ktorého efekte sa doteraz vedú diskusie). Ale aj to je nápad starý už desať rokov.
Takže teraz už propagačné cesty do Monaka, protificovské transparenty ani záplava infantilných statusov nestačia. Chceme počuť, čo idete spraviť s krajinou.
