Už tradične ako každé leto sedím na teraske prímorskej starej vily pani Helenky na ostrove Thassos. Aha, práve ide okolo. Kalimera, kalimera!
Pred sebou mám ružové muškáty a jednu plodnú marhuľu. Vľavo pôvabný cyklámenový oleander a vpravo olivovník s košatou kučeravou hlavou. A pár metrov za nimi je more. Priamo pod oknami naráža do skál. Dnes fúka vietor zo západu na cíp ostrova, kde sa nachádzam.
Už žiadni spasitelia
More je rozbúrené tak na trojku. Vlny nie sú dlhé a pravidelné, skôr do seba nevypočítateľne narážajú, sem-tam nejaká vyšplechne. Pri plávaní by to zrejme trocha prekážalo, ale na lodi by ešte stále bolo príjemne.
Posledné dva dni sme more vôbec nepočuli, zmenilo sa na jazero, voda bola ako olej, takmer sa nehýbala.
A pritom jachty plávali s natiahnutými plachtami. To ma fascinovalo. Fúkal vietor a more zostalo pokojné, nevšímalo si to. Išlo si svoje.
Nemám tu televízor, mobil s internetom kontrolujem len sporadicky, vyhýbam sa správam z domova aj zo sveta. Určite sa dejú veci, škandály vznikajú a zanikajú, ľudia oslavujú aj umierajú. Predpokladám, že sa zasa blíži nejaký koniec sveta a vyhliadky sú katastrofické. Ale určite sa hovorí aj o rôznych spasiteľoch, ktorí nás z toho dostanú.
Tí, čo ešte nestratili kúsok zdravého rozumu, vedia, že nikto a nič ťa nezachráni, len ty sám. Preto som tu. Na teraske s výhľadom. Sledujem more a jeho vzťah s vetrom a fázami mesiaca. A tisíce hviezd. Vlastne je to v mnohom podobné ako pohyb života ľudstva. Všetko sa rodí, mení a pominie...
