Keď sa sochy začali zvrhávať na americkom juhu, Bristole alebo v Antverpách, človek by si myslel, že Stredoeurópania sú v najlepšej pozícii chápať, čo sa deje.
Ako národy, ktoré si stále pamätajú odstránenie komunistických sôch, budú rozumieť, že požiadavky na spravodlivosť - ako to bolo v prípade hnutia Black Lives Matter (BLM) - zahŕňajú aj symbolickú úroveň.
A pochopia, že keď sa diskutuje o minulosti mimo akademických kruhov alebo politických inštitúcií, môže sa chvieť zem.
Napríklad v Bratislave sa dynamit použil na odstránenie sochy prvého československého prezidenta Klementa Gottwalda zodpovedného za komunistický puč v roku 1948 a námestie pomenované po ňom bolo premenované na Námestie slobody.
Jadro musí byť pevné
Reakcie na zvrhávanie sôch však boli oveľa zložitejšie. Všeobecná verejná mienka odsúdila útoky na sochy ako vandalizmus.
Tu je niekoľko predbežných vysvetlení založených na populárnych politických naratívoch. Tieto príbehy môžu byť protichodné; nejde o filozofické systémy, ale o sled presvedčení o tom, kým sme a kým by sme sa mali stať.
Samotný pojem strednej Európy je založený na problematickom vzťahu so Západom. Vyšehradský región použil kunderovskú definíciu strednej Európy - časť Európy, ktorú Sovieti vytrhli - ako svoju politickú definíciu a kľúčový argument pre „návrat do Európy“ zhmotnený v akte integrácie.
“Neprepíname náhodou prešibaným spôsobom medzi postavením nositeľov západnej civilizácie a obeťami imperialistických veľmocí?
„
Ak sú západné spoločnosti vzorom ako tie rozvinuté, potom ašpirujúce a nové členské štáty by sa im mali približovať. V tomto zmysle je Západ centrom a toto jadro musí byť pevné. Jeho morálnu integritu nemožno spochybniť. O to menej, že tak robia demonštrujúce davy útočiace na historické pamiatky a sprejujúce urážky na sochy veľkých mužov.
Zároveň, ako zdôraznil Ivan Krastev, vyšehradský región sa myšlienkovo posunul od napodobňovania k pozícii „skutočného Západu“. Najkonzervatívnejší naratív tvrdí, že práve stredná Európa zostala uchránená pred politickým vplyvom novej ľavice a hnutí dekolonizácie.
Podľa tohto naratívu zdrojom hrdosti nášho regiónu je víťazstvo nad komunizmom. Jeho ľavobočkov vidí v západnom liberalizme a multikulturalizme a pripisuje strednej Európe úlohu bojovať proti nim.
Má brániť Západ pred radikálnymi ľavicovými myšlienkami a hnutiami, pričom BLM považuje za ďalší útok na západnú integritu, za pokus o podkopanie jeho civilizácie šírením kultúry viny. Ako veria niektoré politické sily, udržanie západného dedičstva zostáva hlavnou úlohou Vyšehradu.
Na Západe sochy zločincov rúcajú. U nás ich staviame Čítajte Nás sa to netýka
Odstránenie sôch komunistických politikov sa považovalo za prirodzený následok zmeny režimu. V prípade Maďarska, ktoré bolo najradikálnejším v očistení verejného priestoru od socialistického dedičstva, to znamenalo odsun sôch do Szoborparku a premenu na disneyland pre turistov.
Voči politickým hnutiam, ktoré útočia na sochy generálov Konfederácie, majiteľov otrokov alebo ľudí obviňovaných z genocídy v kolóniách, sú však výhrady. Čo títo demonštranti chcú? Nežijú v demokratických spoločnostiach?
Prečo útočia na históriu svojich vlastných národov? Pokúšajú sa získať moc pomocou nepokojov a mechanizmov hanby? Sú súčasťou „kultúry rušenia“? Nechcú prepísať históriu podobným spôsobom ako komunisti?
Je to teda vzbura, ktorá používa obraz utláčaných na inštaláciu akejsi diktatúry proletariátu?
Počas utečeneckej krízy bolo viac ako kedykoľvek predtým zrejmé, že stredná Európa má hlboko znepokojivý vzťah k európskemu koloniálnemu a imperiálnemu dedičstvu. Populárny naratív medzi vyšehradskými predstaviteľmi bol takýto: „nikdy sme nemali kolónie, takže nemáme morálnu povinnosť prijať migrantov z ázijských a afrických krajín“.
Túto myšlienku rozpracovali a tvrdili, že „naše spoločnosti sú homogénne a koherentné; migrácia by ju rozobrala a priniesla problémy a my máme povinnosť k našim voličom to nedovoliť“.
Prijatie požiadaviek BLM - predstavovaných ikonoklastickým hnutím - by však tento naratív narušilo. Umožnilo by to predstavu, že rasová nespravodlivosť je stále súčasťou európskej a západnej identity. Stredoeurópske národy hlásiace sa k Európe by museli prehodnotiť svoje postavenie a spolu znášať „bremeno bieleho muža“.
Sochy mieria k srdcu temnoty Čítajte Kolonizovaní Západom?
Postsocialistické stredoeurópske spoločnosti sa naopak rady považujú za kolonizované. Buď ako predtým kolonizované Sovietmi. Alebo ako zbavené identity a zmenené na derivát Západu. Čo sa prejavuje aj v popularite tézy Thomasa Pikettyho o tom, ako západné korporácie ťažili z nových členských štátov.
Navyše rétorika Viktora Orbána predstavuje Brusel ako politickú silu, ktorá zdedila imperiálne ambície zaobchádzať s členskými štátmi ako s „krajinami“ a diktovať im pravidlá. Orbánova obhajoba nakladania s právnym štátom v Maďarsku je založená na hlbšej logike, ktorá tvrdí, že Západ nepovažuje stredoeurópske štáty za rovnocenné, ale skôr ako krajiny, ktoré existujú vďaka a podľa jeho vôle.
Tento citát z Orbánovej reči k trianonskej storočnici to pekne ukazuje: „Západ znásilnil tisíce rokov staré hranice a históriu strednej Európy. Prinútili nás žiť medzi neudržateľnými hranicami, zbavili nás našich prírodných pokladov, oddelili nás od našich zdrojov a urobil z našej krajiny pochod smrti. Stredná Európa bola nemorálne prekreslená podobne, ako boli zakreslené hranice v Afrike a na Blízkom východe. Nikdy nezabudneme, že to urobili.“
Bývalý premiér Slovenska Robert Fico použil príklad tzv. Mníchovskej zrady na kultiváciu myšlienky, že Západ je zodpovedný za prvé rozdelenie Československa pred druhou svetovou vojnou, a teda aj za jeho následné obsadenie nacistami a neskôr komunistami. Politickou lekciou, ktorú navrhol, bolo, že Západ môže byť zárukou našej bezpečnosti a prosperity, ale nemali by sme sa naň spoliehať.
Naratívy hovoriace, že sme boli a stále sme kolonizovaní a že sme skutočnými garantmi západnej civilizácie, voviedli vyšehradský región do pomerne zložitej situácie v súvislosti s hnutím BLM.
Kultivuje sa tu prostredníctvom politického diskurzu súnáležitosť s imperiálnym Západom ako nedotknuteľným základným kameňom našej identity. Ktorý by sa nemal napádať, pretože je to zdroj našej jedinečnosti a hrdosti.
Zároveň sme presviedčaní, že stredná Európa chýbala v koloniálnej histórii, a preto by mala byť vyňatá z multikulturalizmu a migrácie.
Stredná Európa tiež ostáva presvedčená o svojom nanútenom podradnom postavení k imperiálnemu Západu zastúpenému buď vedúcimi národnými štátmi - ako je Francúzsko a Nemecko - alebo Bruselom.
Prečo môže Visegrád rebelovať Čítajte Ako sa nám to hodí
Poučením z diskusie o antirasistickom obrazoborectve môže byť, že stredoeurópske spoločnosti musia hovoriť o tom, čo to znamená byť bielym a či existujú rôzne odtiene belosti. Aká je naša historická – nie imaginárna – skúsenosť s kolonializmom a imperializmom?
Nedelíme sa pristúpením k EÚ alebo symbolickým „návratom do Európy“ aj o celú európsku históriu? Môžeme akceptovať pojem západnej civilizácie bez kritiky a poprieť tak našu účasť na koloniálnom a imperiálnom dedičstve?
Nemáme tiež regionálne skúsenosti s komunitami, ktoré sú súčasťou našich spoločností, ale existujú mimo našich národných dejín?
Znamená byť Stredoeurópanom, že ste nevinnou obeťou vôle ostatných? Znamená to tiež, že nemusíte cítiť solidaritu s inými, ktorí boli kolonizovaní a utláčaní? Neprepíname náhodou prešibaným spôsobom medzi postavením nositeľov západnej civilizácie a obeťami imperialistických veľmocí?
Nie je to forma politickej hry prevlekov, keď sme raz v rade s privilegovanými, ak sa to hodí a inokedy ukazujeme stopy po bičovaní, ak je to výhodné? Môže to byť dobrá definícia stredoeurópskeho stavu mysle.
