Tri dni, ktoré som strávila v Drážďanoch, ma stále znovu prekvapovalo, aké krásne môže byť mesto, ktoré pred šesťdesiatimi rokmi zbombardovali. Architektúru tu dopĺňa príroda, príroda tu splýva s architektúrou asi v rovnakej harmónii, ako v Bratislave biznis centrá ladia so shopping parkmi.
Drážďany zbombardovali rýchlo a definitívne v roku 1945. Bombardovanie Bratislavy je nenápadnou štafetou. Kolík putuje. Z dlane magistrátu do rúk mestských častí.
Putuje. Medzi zubmi developerov (hands free) do kožených taštičiek investorov. Budovy a stromy sa v tomto meste navzájom vylučujú. Architektúra alebo príroda. Zotni strom, postav dom. Za jediným väčším parkom postav diaľnicu a na most ju napoj viaduktom v tesnej blízkosti športového štadióna.
V Drážďanoch som bývala na Reinhold-Becker Strasse a za hodinu som tesne popri Labe prešla do starého mesta - po jednej strane veľkorysá lúka s vysokou trávou a cestičkami zvlášť pre pocestných a zvlášť pre cyklistov, po druhej lesnatý kopec, sem-tam vinica a staré vily.
Po ceste som minula tri mosty - ten najnovší sa volá Modrý zázrak, má dva oblúky a pripomína konštrukciu modrej húsenkovej dráhy.
Pohľad na ohyb rieky a ľudí do pol pása stratených v tráve vystriedal pohľad na čierne veže kostolov. S historickým jadrom však stromov neubúdalo. Prispôsobil sa len tvar ich korún. Napríklad na námestí boli zastrihnuté tak, aby vytvárali strechu a tienili.
