Autor je politológ, venuje sa dejinám slovenského politického myslenia
Významný slovenský národný buditeľ a katolícky kňaz Ferdiš Juriga vo svojich pamätiach z obdobia prelomu 19. a 20. storočia uvádza zaujímavú skutočnosť. Pri osvetovej činnosti na slovenskom vidieku sa často stretával s nedôverou svojich farníkov ku kázaniam o dôležitosti základných hygienických návykov.
Ako príklad uveďme, že napríklad zavádzanie splachovacích záchodov bolo označované za "panštenie", to je zbytočný výmysel vyšších spoločenských tried.
V podobnom duchu sú písané i pamäti Vavra Šrobára, ktorý sa ako lekár pravidelne stretával so zdravotnými následkami zlej hygienickej úrovne každodenného života širokých vrstiev slovenského ľudu.
Masová výstavba mestských sídlisk z obdobia po roku 1918 či v období socializmu, v ktorých sa stali štandardom tečúca voda, odvetrávanie alebo ústredné kúrenie znamenali veľký pokrok v kvalite života na Slovensku.
Urbanizácia Slovenska tak nebola motivovaná výhradne potrebami spriemyselňovania a budovania veľkých mestských sídiel, bola i nástrojom na dosahovanie pokroku v oblasti verejného zdravia.
Naozaj pokrvní príbuzní
Okrem neuspokojivej úrovne hygienických štandardov však vidiek najmä v odľahlých a izolovaných oblastiach Slovenska, skrýval aj iné zdravotné riziko. Keď začiatkom 50. rokov robil doktor Julián Podoba rozsiahly výskum o deficite jódu, narazil na znepokojivý problém: "Sami sme napríklad zistili pozoruhodný stupeň konsangvinity..."
Konsangvinita, teda medzipríbuzenské vzťahy a manželstvá, boli logickým výsledkom geografickej štruktúry Slovenska, izolovanosti jeho jednotlivých regiónov, absencie veľkých mestských centier či rivality medzi jednotlivými obcami.
