Autor bol vysoký predstaviteľ EÚ pre zahraničnú a bezpečnostnú politiku a generálny tajomník NATO
Pandémia Covid-19 vyvolala veľa úvah o stave globalizácie, jej nevýhodách v čase pandémie a predpokladaných výhodách ústupu do národnej sféry. Súčasná kríza tak len urýchlila už existujúce tendencie.
Pomer svetového obchodu k HDP - jeden z hlavných ukazovateľov globalizácie - má od roku 2012 klesajúcu tendenciu a antiglobalistické politické hnutia si už nejaký čas získavajú na popularite.
Tieto hnutia majú dobré dôvody nedôverovať globalizácii dnes ešte viac. Nedostatok životne dôležitých materiálov - od rúšok po kvasnice - poukázal na nízku odolnosť globálnych dodávateľských reťazcov z dôvodu ich nadmernej koncentrácie v niekoľkých krajinách a nedostatku základných zásob.
Globalizácia navyše spôsobila veľa porazených v rámci jednotlivých krajín, a to najmä v rozvinutých krajinách.
Tento jav bol obzvlášť výrazný v Spojených štátoch, kde priemerný príjem polovice najchudobnejších obyvateľov skutočne klesol medzi rokmi 1980 a 2010. Odsun výroby určite nie je jediným dôvodom (účinky automatizácie na nerovnosť sa často prehliadajú), ale o to významnejší.
Nevylievajme vaničku s dieťaťom
Musíme však odolať pokušeniu zmeniť globalizovanú výrobu ako celok. Axiómy Adama Smitha o špecializácii a Davida Ricarda ohľadom komparatívnej výhody sú dnes rovnako pravdivé, ako boli pred dvesto rokmi.
Celkovo bola globalizácia jednoznačne prospešná, pretože pozdvihla miliardy ľudí z chudoby, preto by sme sa mali zamerať skôr na jej reformu než na zničenie.
Pre začiatok by organizácie podporujúce regionálnu ekonomickú integráciu mali posilniť rozvoj regionálnych reťazcov pre strategicky dôležitý tovar - nielen elektronické čipy, ale aj základné potreby ako napríklad potraviny.
